Marcus Aurelius, cisár starovekého Ríma v rokoch 161 až 180 po Kr., je bežne označovaný ako posledný z „piatich dobrých cisárov“ alebo tiež ako „filozof na tróne“.
Nebude žiadnym preháňaním keď povieme, že Marcus Aurelius doslova niesol celú Rímsku ríšu na svojich pleciach.
Do poslednej chvíle ju bránil pred jej neodvratným pádom a počas celého svojho panovania sa dennodenne musel prizerať len tomu najhoršiemu – chradnúcemu zdraviu Rimanov, promiskuite svojej manželky, zákernej občianskej vojne, vzostupu kresťanstva, morovej nákaze, ktorá vyhubila stovky a stovky z jeho ľudu a neustálej hrozbe bojov a nestability zo všetkých strán ríše.
Pod nátlakom všetkých tých príkorí, ktoré boli každodenným bremenom Marca Aurelia, by sa väčšina panovníkov na jeho mieste asi pomiatla.
On to však všetko ustál. Ako sa mu to podarilo, to všetko je zachytené v jeho osobnom denníku, ktorý je známy pod názvom Myšlienky k sebe (alebo tiež Hovory k sebe, v angl. jazyku Meditations).
V tomto svojom diele pojednáva a dumá o najhlbších myšlienkach človeka, ktorý zo seba zhodil všetky starosti a utrpenie. Celková nálada tohto diela je dobre zachytená v jednom z jeho známejších výrokov:
„Dnes som sa vyslobodil zo všetkých starostí. Či vlastne nie. Správnejšie by bolo povedať, že som ich úplne vymazal, pretože tie starosti boli len v mojom vnútri, len v mojich predstavách – nepochádzali z vonku.“
Takéto a mnohé podobné úryvky, v ktorých sa zrkadlí brilantná stoická filozofia a povaha Marca Aurelia, nájdeme v už spomenutom diele Myšlienky k sebe.
Myšlienky k sebe môžeme tiež vnímať ako Aureliov „zápisník“, ktorý mnohí považujú za dokonalú príručku sebazdokonaľovania, za dokonalý návod, ako sa stať tou najlepšou verziou samých seba.
Jeho výroky nám pomôžu rozpamätať sa na našu pôvodnú vnútornú silu a dobro ako aj na našu osobnú etiku a sebadisciplínu – vďaka ním sa staneme odolnejší, pokornejší a neporovnateľne lepšie pripravení zvládať každodenné prekážky.
V tomto článku vám prinášame 22 výrokov od Marca Aurelia, ktoré možno považovať za to najlepšie zo stoickej múdrosti.
Tieto výroky, hoci pochádzajú z jeho takmer 2000 rokov starého „denníka“, sú rovnako silné a pravdivé aj dnes.
O negativizme
1. „Nech by si šiel kamkoľvek, nenájdeš pokojnejšie miesto než je tvoja duša. V tvojej duši ťa nebude nič vyrušovať.
Preto sa k svojej duši vždy utiahni, poraď sa s ňou a potom sa vráť aby si čelil tomu, čomu sa aj tak nevyhneš.“
V stoicizme je duša považovaná za našu „vnútornú pevnosť“. Filozofia stoikov nás učí, že odpoveď na naše problémy – aj keby tým problémom bolo, že náš život stratil akékoľvek smerovanie či zmysel – nájdeme vždy v našej vnútornej pevnosti, v našej svätyni pokoja.
Predstavme si našu myseľ ako hlboké jazero. Bez ohľadu na to aké zvady a nepokoj sa odohrávajú na hladine, na úplnom dne jazera bude vždy panovať pokoj a ticho. A práve tu nájdeme naše odpovede.
V ťažkých časoch sa pohrúžme do svojho vnútra aby sme sa z neho vrátili silnejší než predtým.
2. „Je tento svet možný bez bolesti?… Tak sa nepýtaj nemožné.“
Aristoteles raz údajne povedal, že ak nechceme mať žiadnych nepriateľov či kritikov, tak jediné čo by sme mali je: „Nerobiť nič, nehovoriť nič, nebyť ničím.“
No chceli by ste žiť taký život? Pravdou je, že útrapy a bolesť zväčša bývajú nerozlučne späté so životom, ktorý je hodný žitia.
Tak prestaňme hľadať nemožné – život bez bolesti či smútku – a viac sa zamerajme na naše životné ciele.
3. „Polož si otázku: Čo je tak neznesiteľné na tejto situácii? Prečo si myslíš, že to nevydržíš? A teraz si skús odpovedať. Som si istý, že odpoveďou ostaneš zaskočený.“
Nikto nie je v ideálnej kondícii či na vrchole svojich síl v kuse 24 hodín denne, 7 dní v týždni. Preto keď sa pred nami objaví nejaký problém, položme si tieto otázky:
Naozaj robím všetko, čo je v mojich silách? Ktorá časť z tohto problému bude asi najťažšia? Čo môžem urobiť ako prvé na zlepšenie situácie? Ako by som sa dnes mohol namotivovať?
Vo chvíli, keď si začneme klásť tie správne otázky si uvedomíme, že sme omnoho silnejší než sme si o sebe mysleli. Preto nikdy nezabúdajme na silu, ktorá sa v nás ukrýva.
O ľudskej neslušnosti a arogancii
4. „Keď ubližuješ druhým, ubližuješ sebe. Keď si nespravodlivý k druhým, si vlastne nespravodlivý k sebe. Takýmto správaním iba zhadzuješ samého seba.
Niekedy však môžeme nespravodlivosť zapríčiniť dokonca aj tým, že nekonáme vtedy, keď konať treba.“
Negativizmus sa v správaní prejavuje viacerými spôsobmi, no jedno je isté – keď robíme druhým zle, my sami sa stávame zlom. A tým si vlastne sami sebe škodíme.
Avšak možnosť zmeniť naše správanie je len a len v našich rukách. Tá zmena sa začne diať vtedy, keď začneme rešpektovať samých seba čo sa potom nevyhnutne prejaví v tom, že začneme rešpektovať aj druhých.
Je potrebné ešte dodať, že keď sa prizeráme ako druhí trpia a my nespravíme nič pre to, aby sme im nejako pomohli, hoci to bolo v našich možnostiach, znova si len škodíme. Keď už nič iné, tak určite by sme v takom prípade nemali zo seba práve najlepší pocit.
5. „Snažiť sa vyriešiť problémy druhých ľudí za nich je čistá pochabosť. Úplne bude stačiť, keď sa nám podarí vyriešiť naše vlastné problémy.“
Každý si nesieme svoj kríž, svoje problémy a útrapy. Každý z nás má nezodpovedaných mnoho otázok.
Avšak hrať sa na spasiteľa a pokúšať sa vyriešiť problémy každého, koho stretneme, je nemožná úloha, ktorá by nám zabrala celé storočia.
Nie sme zodpovední za problémy druhých a preto sa nesnažme veľkoryso prebrať ich problémy na naše plecia. Môžeme však dať do poriadku naše vlastné záležitosti – to bude úplne postačovať.
Takže v prvom rade pracujme sami na sebe a nechajme druhých, aby sa postarali sami o seba.
6. „Ľudia sú tu jeden pre druhého. Ak už druhým nevieme alebo nechceme pomôcť, tak ich aspoň tolerujme.“
Základné princípy existencie platia rovnako pre každého. V živote všetci spoznáme čo je to láska, smiech aj nárek. Každý zažijeme smrť tých, ktorí nám boli najbližší.
A pred týmito základnými princípmi našej existencie nie je možné ujsť.
Keď si uvedomíme, že z pohľadu týchto princípov sme na tom všetci do jedného rovnako, tak pochopíme, že jednoducho nemá zmysel druhých nejako znevažovať či im ubližovať.
Namiesto toho hľadajme v našom vnútri pokoj a silu a k druhým pristupujme s čistou vľúdnosťou.
7. „Zmierme sa s tým, že svet bol odjakživa plný nehanebníkov. Možno aj tento človek, na ktorého sa práve pozeráme, je jedným z nich.
Keď si ich budeme predstavovať ako určitú skupinu ľudí, ktorá tu bude asi navždy, bude už pre nás jednoduchšie tolerovať jej jednotlivých členov.“
Každý z nás raz nevyhnutne príde do kontaktu s niekým hlúpym či podlým. Prestaňme sa teda toľko znepokojovať a diviť nad existenciou aj takýchto ľudí.
Zmierme sa s tým, že medzi nami vždy existovali a budú existovať aj hrubí, arogantní či nevychovaní ľudia.
Čím lepšie si začneme uvedomovať, že na našej životnej púti nepochybne stretneme aj drzé, nečestné či nevľúdne duše, tým menší vplyv na nás budú mať.
Majme na pamäti, že existujú a nenechajme sa nimi stiahnuť do ich pekla, ktoré okolo seba vytvárajú.
8. „Vľúdnosť nám bola daná ako protiliek, ktorým zaháňame nevľúdnosť.“
Najneočakávanejšou vecou, ktorú môžeme spraviť nevľúdnemu človeku je, že na jeho hrubé správanie budeme reagovať vľúdnosťou. To ho úplne vykoľají.
Nebude vedieť, ako má na nás ďalej reagovať, pretože asi jediné čo zatiaľ poznal, bola hrubosť a nevľúdnosť tých, ktorými sa obklopoval.
Odpovedajme hrubým ľuďom zdvorilosťou. Tak ich odzbrojíme omnoho účinnejšie než by sa nám to podarilo akýmikoľvek nadávkami či osočovaním.
9. „Keby nám aj niekto chcel ublížiť, povedzme si sami pre seba, že nám nemôže ublížiť. Tak začneme aj mať pocit, že nám nemôže ublížiť. A keď začneme mať takýto pocit tak zistíme, že nám v skutočnosti ani neublížil.“
To ako sa cítime je dané tým, aký chceme mať zo seba pocit. Keď si to uvedomíme tak zistíme, že my riadime našu myseľ a nie naopak. My máme moc nad našou mysľou.
Keď túto moc použijeme naplno, staneme sa nepremožiteľní. A preto, keď sa nás bude niekto pokúšať zosmiešniť, uraziť či očierniť, bude stačiť keď v sebe nájdeme trocha sily a nebudeme sa stotožňovať s tým, čo o nás dotyčný hovorí.
Veľmi rýchlo si potom všimneme, že jeho útok nás úplne minul.
10. „Keď sa ráno prebudíme, povedzme si sami pre seba: Mnohí ľudia, ktorých dnes postretnem budú otravní, nevďační, arogantní, nečestní, neprajní a nevrlí. Ja som však už spoznal krásu dobra ako aj ohyzdnosť zla.
Taktiež si uvedomujem, že ten kto pácha zlo, je niekde hlboko vo svojom vnútri podobnej povahy ako som ja. Nie že by mal rovnakú krv, a nepochádza ani z rovnakého rodokmeňa.
Máme však rovnakú schopnosť myslieť a tiež obaja sme súčasťou božskej podstaty sveta. A preto mi takýto človek nemá ako ublížiť. Nepodarí sa mu stiahnuť ma nadol aby som konal zlo a ohyzdnosti.
A tiež sa mu nepodarí vyprovokovať vo mne hnev či nenávisť. Narodili sme sa aby sme jeden druhému pomáhali, tak ako jedna ruka pomáha druhej, tak ako nás nesú obe nohy, tak ako sa pozeráme obidvoma očami, tak ako prežúvame oboma radmi zubov – hornými aj dolnými.
Robiť prieky jeden druhému je neprirodzené. Keď sa hneváme jeden na druhého alebo sa jeden druhému otáčame chrbtom tak v skutočnosti bránime jeden druhému žiť pokojný a šťastný život.“
Nech už sú ľudia, ktorých postretneme akokoľvek nevďační, nezabúdajme, že úplnú kontrolu nad našim správaním a myšlienkami máme v rukách jedine my, nie oni.
Keď sa nimi necháme stiahnuť do negativizmu bude to len a len naša zodpovednosť; zodpovednosť za naše emócie máme len a len v našich rukách.
Skutočný stoik nikdy nedovolí, aby niekoho nemiestne správanie negatívne vplývalo na jeho pocity.
11. „Jedna z mála vecí, ktorá nepochybne má význam, je žiť úprimne, spravodlivo a čestne. A majme trpezlivosť s tými, ktorí tak zatiaľ nežijú.“
Jedine večné a trvácne hodnoty sú tie, vo svetle ktorých náš život získava hlbší a ozajstný význam. Sú to najmä čestnosť, láskavosť, bezúhonnosť a pravdovravnosť.
Urobme teda všetko pre to, aby sme sa v živote týmito hodnotami riadili. Musíme však rátať s tým, že hoci my si ich už uvedomujeme a riadime sa nimi, nie každý koho stretneme je mentálne pripravený na uvedomenie si týchto hodnôt.
Neodsudzujme ich však za to. Nájdime v sebe trpezlivosť, naučme sa ich rešpektovať a nechajme ich byť samými sebou. Jedného dňa prídu do bodu, keď sa už budú môcť rovnocenne postaviť vedľa nás.
O smrti
12. „Po smrti tu už nie je žiadne „Ja“, ktorému by mohol niekto ublížiť.“
Jednou z hlavných myšlienok stoicizmu je, že smrť je niečo čím by sme sa vlastne ani nikdy nemali zapodievať – to, že sme nažive znamená, že smrť sa nás netýka, a keď už budeme po smrti, nebudeme už viac o nej uvažovať. A preto nám smrť nemôže nijako ublížiť.
Okrem toho Aurelius tiež hlásal myšlienku, že smrťou sa končí všetok náš strach.
13. „Príroda nás najprv pozve do života a potom nás z neho zase pošle preč. Pred tým aj po tom je len samá temnota. Preto odíďme zo života so vznešenosťou. S tou istou vznešenosťou, ktorú voči nám prejavila príroda.“
Pred tým, ako sa narodíme nie sme ničím iným ako súčasťou kozmu, sme hmotou a energiou ako všetko ostatné vo vesmíre. A do toho istého stavu sa aj navrátime po tom, čo zomrieme.
Je preto nezmyselné vnímať našu smrť negatívne; neostáva nám skrátka nič iné, ako ju prijať keďže život a smrť sú od seba neoddeliteľné strany jednej a tej istej mince. Máme celý život na to, aby sme sa pripravili na prechod do ničoty.
Prejdime teda našimi poslednými dverami s dôverou a vráťme sa so vznešenosťou tam, odkiaľ sme prišli.
14. „Prijmime smrť v radostnom duchu. Vedzme, že smrť nie je nič iné ako rozpad prvkov, z ktorých pozostáva každý živý tvor. Smrťou však nezanikajú jednotlivé základné prvky, tie sa potom len znova preskupia do inej podoby.
Prečo má teda človek strach z toho, že sa tieto prvky neustále menia, oddeľujú jeden od druhého a nadobúdajú iné podoby? Veď je to predsa úplne prirodzené. A to čo je prirodzené predsa nikdy nie je zlé.“
Smrť je prirodzeným javom z čoho vyplýva, že ju nemožno považovať za zlo. A keď si už jedného dňa po nás príde, mali by sme ju vítať v radostnej nálade. Smrť nie je nič iné ako proces našej fyzickej premeny.
V skutočnosti sme vlastne ani nikdy neboli indivíduami v pravom zmysle slova. Všetci sme čiastočkami vesmíru a žijeme vo vzájomnej harmónii.
Už len to, že sme aspoň nachvíľu zažili šťastie či chvíľku hlbšieho uvedomenia je dôkazom, že sme ich spoznali navždy.
15. „Náš život sa môže skončiť v každom okamihu. Rozhodnime sa teda správne čo budeme robiť, hovoriť a ako budeme rozmýšľať.“
Existuje staré latinské príslovie „Carpe diem“ („Využi deň“ resp. „Ži naplno“) ako aj jeho moderný ekvivalent „Žiješ len raz“.
Neexistuje žiadna záruka, že tu budeme aj o rok, mesiac či dokonca zajtra a to znamená, že by sme mali konať tak ako keby každý náš skutok bol už posledný.
Žime tak, aby sme nikdy neľutovali ako sme prežili náš posledný deň. Žime tak, aby každý jeden deň mohol byť ukážkou našich najlepších schopností a nášho ozajstného úsilia.
Dobré rady
16. „Naša duša má takú farbu, akú farbu majú naše myšlienky.“
Väčšina ľudí si neuvedomuje, aký význam majú naše najhlbšie, najskrytejšie myšlienky.
To, kto naozaj sme, nie je ani tak dané našimi skutkami či slovami; spoľahlivá odpoveď na to, kto sme, sa ukrýva v našich myšlienkach, spôsobe myslenia ako aj v tom, na čo najčastejšie zameriavame svoju myseľ.
Jednoducho, to kto sme, je určené najmä našimi myšlienkami – všetko ostatné sa už potom odvíja od nich samo.
17. „Ak sa to dá vydržať, tak to vydržme. Ak sa to ale vydržať nedá, tak nemá význam sa sťažovať. Našou záhubou sa zároveň skončí aj táto neznesiteľná situácia.“
Bolesť a utrpenie sú nevyhnutnými súčasťami života. Nikdy tomu nebolo inak a preto sťažovať sa nám nijako nepomôže. Sťažovaním sa len mrháme svoj čas.
Ak vieme, že nás daný problém nezabije, tak vedzme, že skôr či neskôr tento problém pominie.
Ak ale tušíme, že daný problém by mohol znamenať našu smrť, hľadajme uzmierenie v tom, že našou smrťou sa skončí aj samotný problém.
18. „Robme všetko tak, ako keby to bola posledná vec, ktorú v našom živote robíme.“
Nad minulosťou ani budúcnosťou nemáme žiadnu moc, no môžeme rozhodovať o našej prítomnosti. Máme úplnú moc rozhodovať o našich skutkoch, ktoré konáme tu a teraz.
Ak sa úplne stotožníme s tým, že náš život sa odvíja len a len v prítomnom okamihu, nebude už toľko doliehať na nás naša minulosť a taktiež sa prestaneme strácať v úvahách o budúcnosti.
Namiesto toho začneme náš život stavať na prítomnosti.
Všetci chceme aby sa po našej smrti na nás ešte dlho spomínalo za to, ako sme žili. Keby mal byť tento deň váš posledný, boli by ste spokojní s tým ako sa na vás bude spomínať keď tu už nebudete?
19. „V živote každého z nás skôr či neskôr príde chvíľa, keď si uvedomíme, v akom svete to vlastne žijeme. Uvedomíme si, aké v tomto svete vládnu sily ale aj to, z akého zdroja ako bytosti pochádzame.
Uvedomíme si, že nám bol na Zemi vymeraný len určitý čas, ktorý, ak ho nevyužijeme na naše oslobodenie sa, uplynie a už sa nikdy viac nevráti.“
Ak budeme neustále len snívať s otvorenými očami, veľmi ľahko sa môže stať, že premrháme svoj život.
Často sa mylne domnievame, že máme neobmedzené množstvo času na uskutočňovanie našich prianí a snov, a preto len málokedy prikladáme prítomnému okamihu tú vážnosť, ktorú by sme mu prikladať mali.
Ak s tým však neprestaneme a nedonútime sa pre uskutočnenie našich snov konať, život nás nikdy nezavedie tam, kam sa chceme dostať.
Náš koniec, naša smrť, sa k nám neustále približuje, pomaly ale isto. A každý jeden deň, ktorý premrháme, sa už nikdy nevráti.
O neúspechu v kariére
20. „Pomysli na všetkých tých, ktorí tiež zažili, že neboli úspešní. Len si predstav aký to musel byť pre nich šok, akú museli cítiť krivdu a ľútosť. A kde sú teraz? Nikde.“
Keď nás v živote postretne veľká tragédia (napr. keď prídeme o zamestnanie alebo sa nám nedarí v našej kariére posunúť ďalej) tak cítime, že všetka naša životná pohoda je zrazu ta tam a začíname sa dostávať do akéhosi stavu anarchie.
Pochopiteľne, cítime smútok, krivdu, ľútosť, dokonca môžeme upadnúť do depresie. Máme pocit, že sa nám stalo to najhoršie, čo sa kedy komu len mohlo stať.
Avšak nezabúdajme, že milióny a milióny ľudí dávno pred nami už poznalo presne tie isté pocity, ktoré teraz možno prežívame my.
A všetci títo ľudia bez výnimky nakoniec prešli dverami smrti. To isté čaká jedného dňa aj nás. Preto nedovoľme aby nám ničili život emócie, na ktorých zakrátko, a najmä z pohľadu väčších súvislostí, aj tak nebude záležať.
21. „Ľudia, ktorí sú posadnutí posmrtnou slávou zabúdajú, že tí, ktorí by na nich mohli spomínať, zakrátko umrú tiež.“
Naháňaním sa za slávou sme schopní stráviť veľmi veľa času. Nádejame sa, že keď sa staneme slávni, zaistí nám to nesmrteľnosť – aspoň v mysliach tých, ktorí si nás budú pripomínať a uctievať nás.
Nikdy sa však nezamýšľame nad tým, že aj tí, ktorí na nás budú možno spomínať, takisto jedného dňa umrú. A teda tak či onak upadneme do zabudnutia ako každý iný.
Takže ak chceme žiť ten život, o ktorom snívame, stačí keď budeme vládnuť sami sebe a nie nejakému impériu našich obdivovateľov či uctievačov.
22. „Nerob si zbytočne starosti o svoju dobrú povesť. Pozri ako rýchlo sa na každého z nás zabudne. Hlbočiny nekonečného času nás nakoniec všetkých pohltia. Všetok ten aplauz, všetky tie ruky čo ti tlieskajú na slávu, sú márne.“
Marcus Aurelius sa celý čas nesnaží o nič iné, ako nám s láskavosťou a trpezlivosťou učiteľa pripomínať nevyhnutnosť našej smrti. Naše úsilie, výkony či úspechy – to všetko sa jedného dňa pominie.
Avšak nechápme tieto myšlienky negatívne. To nemal Aurelius v úmysle, práve naopak. Myšlienkami, ako je aj táto nám chce Marcus Aurelius dodať pozitívnosti.
Chce nás zbaviť obáv z toho, čo by si o nás mohli pomyslieť druhí. Vďaka tomu sa budeme môcť v živote pokojne a naplno zamerať na to, čo nás naozaj napĺňa.
Podľa filozofie stoikov nakoniec aj tak na ničom z toho už nebude záležať. Jediné, na čom záleží je, aby sme sa, pokiaľ môžeme, čo najviac realizovali v tom, o čom sme presvedčení, že to má zmysel.
Spracoval: Badatel.net
Súvisiace články
Odoberajte nové články na email!
Ušetrite čas a prihláste sa na odoberanie nových článkov priamo do vašej emailovej schránky:
Naša garancia: Nikdy Vám nepošleme spam a kedykoľvek sa môžete odhlásiť.
Upozornenie: Tento článok je názorom jeho autora. Zdravotné rady v žiadnom prípade nenahrádzajú konzultáciu ani vyšetrenie lekárom. Príspevky a komentáre pod článkom môžu vyjadrovať postoje, ktoré sa nemusia zhodovať s postojmi redakcie.
Je potrebné si nájsť čas a občas sám o sebe si zafilozofovať. Život je predsa krásny, treba vedieť poďakovať svojim darcom, teda rodičom za všetko, čo pre nás urobili.
Pri všetkej úcte k Vašej práci, prečítajte si o podstate stoicizmu pridávam citát z Wikipédie! Nekŕmte ľudí prežitými filozofiami, už aj tak moc ľudí trpí depresiami a toto ich iba podporuje. Bádateľ by mal pracovať na opačnom konci než ich prikrmovať!
Citát“ Jadrom stoicizmu je učenie o blaženosti, podľa ktorého sa človek môže stať šťastným iba tak, že bude žiť v súlade s prírodou alebo rozumom a cnostne, ovládne svoje vášne, túžby a afekty, t. j. dosiahne stav apatie a aponie, ako aj heroickú odovzdanosť a pokoj (athaumazia a ataraxia). Ľudská duša je súčasťou svetového celku, v ktorom vládne logos. Život človeka je predurčený a on sám ho nijako nemôže zmeniť. Filozofia ho učí zmieriť sa s touto skutočnosťou a prijať postoj rezignovanej múdrosti.
Vedúcou myšlienkou stoickej filozofie bola snaha nájsť a spracovať morálne zásady pre vtedajšieho človeka.
Súhlasím s autorom článku, že tieto výroky sú aj dnes pravdivé a aktuálne. Pokoj a vyrovnanosť súčasnému človeku chýbajú asi najviac. Vieme, že každodenný stres sa podpisuje pod množstvo chorôb. Preto, áno, treba žiť v súlade s prírodou a rozumom.