Svedectvo z knihy RAKOVINA – prečo stále umierame bez spoznania pravdy. Kniha je v príprave.
Milý Phillip,
V júni 1997 som si v ľavom prsníku našla hŕčku. Navštívila som svojho lekára, ktorý ma hneď poslal k onkológovi. Ten povedal, že keďže je hŕčka v ľavom prsníku, možem si vybrať medzi mastektómiou alebo lupektómiou (odstránenie len hŕčky), vrátane odstránenia štrnástich lymfatických uzlín.
Aj keď bola zasiahnutá aj jedna lymfatická uzlina, uisťovali ma, že sa netreba ničoho obávat, že vraj „…jedna zasiahnutá uzlina je akoby nebola zasiahnutá ani jedna…“ Tumor poriadne preskúmali a zistili, že je agresívny a stihol sa rozniesť ešte pred operáciou.
V priebehu septembra 1997 som mala 5 radiácii a užívala som Tamoxifén, ktorý mi chirurg predpísal pri prvom vyšetrení.
Počas piatich rokov som pravidelne chodila na kontrolu, naposledy to bolo 15. apríla 2002. Všetci sme sa tešili, že som prežila 5 ročnú lehotu remisie a navzájom sme si s doktorom zagratulovali. Povedali mi, že mi môžu vysadiť Arimidex, ktorý som 5 rokov brala namiesto Tamoxifénu, keďže ten mal silné vedľajšie účinky.
Povedali mi tiež, aby som prišla na mamogram o dva roky. O 3 a pol týždňa na to som pri zaviazovaní topánky pocítila bolesť a nepríjemný pocit v bruchu. 9. mája som preto navštívila obvodného lekára, ktorý mi povedal, že to pravdepodobne bude z Voltarolu, ktorý som brala kôli artritíde na nohách. Vysadila som preto Voltarol. Po troch týždňoch agónie v nohách a stúpajúcich bolesti v bruchu som sa začala aj celkovo cítiť viac chorá.
30. júna som znovu zašla za lekárom a 5. mája som mala krvné testy. Na vyšetrenie som sa vrátila až 18. júna, keďže som bola zaneprázdnená s prípravou svadby na 15. júna, ktorú som navyše pripravovala chorá a v bolestiach.
Bolo mi povedané, že z krvných testov vyplýva, že je niečo v neporiadku so žlčníkom alebo možno s pečeňou. Neskôr sa potvrdil problém so žlčníkom, na ktorý som mala podozrenie už dávnejšie keďže som už dlhšie mala bledú stolicu a pociťovala som celkovú slabosť.
Keďže som sa cítila veľmi slabá a nechtiac som schudla takmer 10 kíl, lekár ma poslal na ultrazvuk. Ultrazvuk som mala 27. júna, kde mi povedali, aby som šla čo najskôr k svojmu lekárovi. Šla som za ním hneď nasledujúce ráno. Na stole mal správu z ultrazvuku, kde sa písalo „roztrúsené metastázy“ na pečeni. To nás oboch zarazilo a vyviedlo z miery. Rakovina sa rozšírila! Telefonicky mi zabezpečil vyšetrenie u onkológa na 11 júla.
Onkológ bol veľmi zdvorilý. Vravel, že nebude možné operovať ani použiť radiáciu. Jediná možná liečba bola využiť silnú chemoterapeutickú zmes. Liečba mala trvať 4 a pol až 6 mesiacov, so 60% pravdepodobnosťou, že to zaberie a moja prognóza prežitia mala byť 18 mesiacov. Bez chemoterapie mi dávali nádej 6 mesiacov. Súhlasila som. Predpísal mi 10 mg Pristigmínu 2 x denne.
Nebola som šťastná, že opäť budem prijímať chemoterapiu ale chcela som tých pár mesiacov života navyše.
Po príchode domov som si však všetko ešte raz premyslela. Manžel a deti boli zlatí a podporovali ma v akomkoľvek mojom rozhodnutí, len aby mi urobili radosť. Rozhodla som sa chemoterapiu nepodstúpiť. Zavolala som na onkologické oddelenie a oznámila som im svoje rozhodnutie. Prijali to celkom normálne.
Akonáhle sa ostatná rodina dozvedela, že som vážne chorá, bola som donekonečna vystavená radám „rob to“, „rob tamto“, toto rob“, „tamto nerob“, „toto smieš“ a „tamto zasa nie“. Všetko som hádzala za hlavu, keďže jedna rada sa zdala byť horšou než druhá. Jedna rada bola, že sa vyliečim, ale MUSÍM piť 5 litrov vody denne.
A vedzte, že medzi týmito všetkými radami bola Vaša kniha „RAKOVINA – prečo stále umierame bez spoznania pravdy“ Nahliadla som do nej len trochu, keďže sa mi zdalo že je len o zatracovaní všetkých lakárov a celého farmaceutického priemyslu.
Zhodou okolnosti sa mi o niekoľko týždňov dostal do rúk list, v ktorom som znovu zbadala zmienku o strave a diéte. Napísala mi ho mama mojej nevesty. Tá ma známu v Južnej Afrike, ktorá, keď sa dozvedela o mojej chorobe, povedala, že mi musí poslať akési materialy o vitamíne B17. Vzapäti som si spomenula, že B17 sa spomína v tejto Vašej knihe.
Nuž, začala som ju čítať.
Čo som čítala, malo jasnú logiku a malo to hlavu i pätu. Všetko do seba zrazu začalo zapadať. Knihu som prečítala celú, každú jednu stranu som čítala, niekedy aj niekoľkokrát. Teraz je akoby mojou druhou Bibliou. Zohnala som si aj toľko spomínané marhuľové jadrá – na začiatok.
Nebola som si moc istá, koľko tých jadier jesť a preto som ich jedla zo 60 denne. Keďže moj žalúdok bol dosť citlivý, znížila som neskôr na 40 denne. Začala som ich jesť v prvý augustový týždeň a zároveň vtedy som začala jesť len vegetariánsku stravu, ktorá sa počas rakoviny musí dodržať.
Postupne som sa na moje milé prekvapenie zaťala cítiť lepšie, mala som viac energie, viac mi chutilo. Cítila som sa natoľko dobre, že som zase navštívila obvodného lekára. Rád ma videl usmiatú. Navrhol mi, že ak sa cítim lepšie, bude dobre urobiť rozbor krvi. 6. septembra ma teda objednal na rozbor krvi.
Výsledky som dostala v piatok trinásteho, vraj nešťastný deň. Napriek tomu boli výsledky prekvapujúce. Všetky hodnoty sa zlepšili ale najviac sa zlepšili pečeňové testy, čo bolo zvláštne, keďže práve tie by mali byť vzhľadom na moju 6 mesačnú prognózu najhoršie.
Boli sme úprimne dojatí. Cítila som sa skutočne lepšie. Lekár mi povedal, že čokoľvek robím, funguje to. Začali ma preto napadať myšlienky typu, že ak sa mi stav takto zlepšil len po samotnej konzumácii jadierok a vegetárianskej strave, ako by sa to zlepšilo, ak by som sa liečila na klinike doktora Contrerasa, Oasis of Hope, kde pomocou B17 liečia odborne a omnoho efektívnejšie.
Predtým, ako som sa tam rozhodla odcestovať som však chcela počuť názor niekoho, kto tam bol a má s klinikou skúsenosti. Vďaka Vám som sa spojila s Ann Ryecroftovou, ktorá mi o klinike takmer spievela chválospevy a veľlmi ma povzbudzovala aby som sa tam išla liečiť.
Spolu s manželom sme na klinike strávili od 3 do do 24 októbra 2002. Bola to nádherná skúsenosť. Všetci na klinike boli zlatí. Pri odchode som si zo sebou vzala toľko injekčného a orálneho Laetrilu (Amigdalín – B17), aby som mala dostatok aspoň do mája. Je potešujúce, že je stále k dispozícii (aspoň zatiaľ). Po mojom návrate ma môj lekár ale aj ľudia na chirurgii veľmi podporovali.
Zásobovali ma so striekačkami a so všetkým, čo som potrebovala. Na Nový rok som mala obavy, keďže som pri preplachovaní Hickmanovej kanily injekčnou vodou pocítila, že kanila niekde vo vnútri tečie. Bežala som za obvodným, ktorý mi povedal, že to treba napraviť onkoĺógmi-chirurgami. Obával sa, že sa môžem stretnúť s nevôľou, keďže kanilu mi zaviedli v Oasis v Mexiku. Na moje počudovanie, opak bol pravdou. S ochotou ma objednali na 15. januára, kedy mi kanilu upravili a zašili a odvtedy som s ňou až do vybratia nemala problém.
Dávam si 20 kubíkov injekčného Amygdalínu v pondelok, stredu a piatok a 500mg tabletového Amygdalínu v ostatné dni. Taktiež beriem Arimidex a Voltarol, predpísaný v Oasis a zároveň užívam veľmi kvalitné a vysokokoncentrované doplnky ako Maximol Solutions, Cascading Revenol a Revenol, cesnakové tablety, vitamín C a Glukosamín (posledné je na kĺby).
Jem zväčša zeleninu, teraz už aj ovocie, hydinu a ryby, snažím sa ich kupovať nezávadné, pokiaľ možno bez chemického ošetrenia, jednoducho zdravé. Z domu som vyhodila takmer všetku kozmetiku, flôrové zubné pasty, krémy s parafínom, deodoranty. Snažím sa vhľadávať menej agresívneprodukty, pokiaľ možno produkty na prírodnej báze. 22. januára som bola na ultrazvuku a k veľkému údivu všetkých všetky tumory zmizli.
Predtým som nikdy nevidela snímky mojej rakoviny, poprvykrát som ich videla 22. januára – na snímkoch boli veľké tmavé plochy – vyzeralo to zlovestne. Všetky tieto tmavé plochy z posledného snímku zmizli. Iste vám nemusím písať, ako sa tváril radiológ.
K onkológovi som šla znovu 4. februára, mesiac po mojej lehote prežitia. Veľmi rád ma videl takto zdravo vyzerajúcu, avšak nevidel snímky, keďže tieto boli v inej nemocnici. (Problém je, že ja žijem v Dartmoore, prvý snímok som mala robený v nemocnici Torbay, operáciu v nemocnici Derriford v Plymouthe, ožarovanie v nemocnici Wonford v Exeteri a posledný snímok v nemocnici Newton Abbott.) Onkológ sa spojil so všetkými ostatnými lekármi a rádiológmi a nakoniec napísal správu.
„Snímky potvrdzujú značný pokrok v liečbe, hlavne čo sa týka metastáz v pečeni aj keď stále vidieť menšie pozostatky tumorov. Sú to závideniahodné až nepochopiteľné výsledky. Podčiarkol to on sám, nie ja.
Takže toto je celý môj, asi trochu dlhý príbeh. Moja vďaka patrí aj starému biednému národnému zdravotníckemu systému, nemôžem sa naň sťažovať. Dostalo sa mi vynikajúcej starostlivosti a ošetrenia od každého a to od samého začiatku a mala som aj to šťastie, že v čase, keď som sa dala na alternatívnu liečbu, podporili ma aj môj obvodný lekár aj môj onkológ.
Dosť ho zaujímalo, čo som robila, starostlivo si mnoho vecí poznamenal, písal si, čo robím, odkiaľ mám jadierka, B17, ako som sa liečila v Oasis a podobne.Odvtedy na mňa odkázal jednu ďalšiu pacientku ktorej nebolo pomoci a okrem chemo ju veľmi zaujímala aj alternatívna cesta.
S pozdravom,
Mary M., Newton Abbott, Devon
Poznámka autora: Príbeh pani Mary je veľmi inšpiratívny a je nádherným príkladom pacienta, ktorý vzal kormidlo svojho zdravia do vlastných rúk za malej pomoci onkológie. Bola to spolupráca a Mary mala štastie, že sa jej takejto spolupráce dostalo a jej lekár mal pre ňu porozumenie a bol jej veľmi nápomocný.
Súvisiace články
Odoberajte nové články na email!
Ušetrite čas a prihláste sa na odoberanie nových článkov priamo do vašej emailovej schránky:
Naša garancia: Nikdy Vám nepošleme spam a kedykoľvek sa môžete odhlásiť.
Upozornenie: Tento článok je názorom jeho autora. Zdravotné rady v žiadnom prípade nenahrádzajú konzultáciu ani vyšetrenie lekárom. Príspevky a komentáre pod článkom môžu vyjadrovať postoje, ktoré sa nemusia zhodovať s postojmi redakcie.
Pridajte komentár