Ako sa žije po šiestich zhubných rakovinách: 51 rokov ma desí myšlienka, kedy sa to znovu vráti…

Pre mnohých bol rok 1966 obdobím politického uvoľňovania a nádeje na lepší život v spoločnosti. Pre mňa to ale bola pochmúrna doba, kedy som prvýkrát vážne ochorela.

Mala som vtedy 28 rokov a pracovala som ako zubná inštrumentárka, keď mi lekári zistili zhubný nádor tenkého čreva. Bola som vydatá a mala som jedno dieťa.

V tej dobe bola rakovina považovaná za konečný ortieľ. Ani v najhoršom sne ma vtedy nenapadlo, že v priebehu svojho života si vypočujem onkologickú diagnózu od lekárov ešte päťkrát.

Liečba nádoru tenkého čreva prebehla v réžii chirurga vrátane chemoterapie. Skončila som na invalidnom dôchodku a „očakávala som koniec“, ktorý vďaka Bohu neprišiel.

Po piatich rokoch mi invalidný dôchodok vzali a ja som mohla opäť nastúpiť do práce. Svoje vtedajšie šťastie nie som schopná ani opísať. Zdalo sa mi, že mám najhoršie životné obdobie za sebou a že v živote ma čaká už len láska a zdravie.

Cítila som sa ako znovuzrodená. Ako hlboko som sa mýlila, mi došlo po uplynutí 17 rokov. Ako snáď každý onkologický pacient som na svoje ochorenie myslela (niekedy až príliš často…).

Psychika je zrejme pri nádorových ochoreniach veľmi častou komplikáciou, ktorá môže aj najlepšiu snahu lekárov zmariť. Ja sa síce rakoviny bojím dodnes, ale nikdy som svoj opakovaný boj o život nevzdala.

Nebol to koniec utrpenia

Keď som mala 45 rokov, rakovina zaútočila znovu. Tentokrát to bola maternica. Opäť klasický chirurgický zákrok, avšak už aj s ožarovaním a chemoterapiou a všetko skončilo invalidným dôchodkom natrvalo.

V 51. rokoch mi objavili zhubný nádor hrubého čreva a liečba bola opäť operatívna, vrátane ožarovania a chemoterapie. Keď som mala 54 rokov, dostavilo sa krvácanie v stolici s úpornými hnačkami.

Chodila som k miestnym špecialistom, ale diagnóza skôr smerovala k psychike než k pravým príčinám môjho zdravotného stavu. Pamätám sa na jedného lekára, ktorý ma dokonca po vyšetrení urazil poznámkou, že si svoje problémy vymýšľam. Toho lekára si za krátko povolal pán Boh k sebe…

Keď som už bola úplne zúfalá, zašla som priamo za chirurgom v miestnej nemocnici, ktorý ma dovtedy vždy operoval. Keď som mu opísala svoje ťažkosti, ihneď ma poslal na odborné vyšetrenie a za 14 dní som bola po operácii (tentokrát ma zradil konečník), nasledovalo ožarovanie a chemoterapia.

Opäť som prišla „o päť minút dvanásť“ a „môj“ chirurg mal šťastnú ruku a odstránil všetko zlé. Strach z očakávania, kde a kedy sa objavia metastázy, sa ani nedá opísať.

Viete, že okolo vás sa už po niekoľkýkrát „prechádza zubatá“ a vy čakáte, kedy si to k vám namieri…

Pacientka s najdlhšou dobou evidencie v onkologickej poradni

V júli 2006 mi lekári genetickým vyšetrením zistili Lynchov syndróm a ja som konečne pochopila, prečo sa mi stále vracajú zhubné ochorenia.

Lekári od tej doby úplne zmenili svoj prístup a dôkladne ma sledujú. Každý problém sa preto rieši už v zárodku. Po piatich rokoch relatívneho zdravia mi pri kontrole zistili hrčku na prsníku a dopadlo to opäť štandardne.

Vo veku 59 rokov mi vykonali abláciu prsníka (teda odňatie celého prsníka) s ožarovaním a chemoterapiou. V priebehu tohto ochorenia mi zomrel manžel na Alzheimerovu chorobu.

V roku 2013 mi lekári odstránili zhubný kožný nádor. Diagnóza prišla včas, takže okrem práce chirurga nebolo potrebné nič viac.

Som pod neustálym a starostlivým dohľadom onkologickej lekárky a zatiaľ som zdravotne v poriadku s ohľadom na svoj vek 79 rokov.

V priebehu môjho dlhoročného boja so zákernými chorobami mi na rakovinu zomreli tiež dvaja súrodenci, ale ja pevne verím, že tu na tomto svete budem ešte nejakú dobu.

Pochopiteľne, neustály strach z rakoviny vám nijak nezlepší psychickú kondíciu a pokiaľ na tú chorobu stále podvedome myslíte, podpíše sa to trvale na vašom psychickom zdraví.

Dnes už nie som schopná zdolať schody bez francúzskych bariel a s pomocou syna, takže som uväznená vo svojom byte – problémy s chodením ale nijak nesúvisia s onkologickými ochoreniami.

Na mojom smutnom príbehu sú ale aj niektoré pozitíva. Som živým dôkazom toho, že i v okresných nemocniciach sú veľakrát skvelí lekári.

Za to, že som nažive, vďačím zrejme najviac jednému chirurgovi, ktorý už bohužiaľ neoperuje, ale lieči pacientov v menších moravských kúpeľoch. Títo pacienti vôbec netušia, aký je to špecialista a čo všetko dokázal.

V Českej republike žije niekoľko starších pacientov s Lynchovým syndrómom, ale žiaden z nich si neprešiel kalváriou 6 zhubných nádorov ako ja.

Kuriózna na mojom príbehu je najmä skutočnosť, že v onkologickej ambulancii/poradni som sa prvýkrát ocitla v roku 1966, teda v dobe, kedy moja terajšia ošetrujúca onkologická lekárka nebola ešte vôbec na svete.

S ohľadom na povesť, akú medzi pacienti rakovina má, ide myslím o jednoznačný dôkaz toho, že keď máte šťastie na dobrého lekára, tak je možné s trochou Božej vôle úspešne bojovať aj s takými hroznými chorobami.

Danuta L. (jún 2017), Spracoval: Badatel.net

Súvisiace články

• Posledné slová novinárky vás donútia zamyslieť sa nad celým priemyslom rakoviny prsníka
• Týchto 5 druhov rakoviny môže vyvolať samotné skríningové vyšetrenie naň
• Boj o život: Táto rastlina ma zachránila pred rakovinou
• Úrady priznali, že milióny „onkologických“ pacientov rakovinu vôbec nemajú