Prečo sú v súčasnosti vzťahy také ťažké? Prečo nedokážeme ľúbiť napriek tomu, že sa o to tak veľmi snažíme?
Prečo sa stali ľudia zrazu takí nešikovní v udržiavaní vzťahov? Zabudli sme ľúbiť? Či ešte horšie, zabudli sme čo je to láska?
Nie sme pripravení…
Nie sme pripravení. Nie sme pripravení na obete, kompromisy a bezpodmienečnú lásku. Nie sme pripravení investovať všetko, čo je potrebné na to, aby vzťah fungoval.
Všetko chceme mať príliš ľahko. Vzdávame sa rýchlo. Všetko, čo k tomu stačí, je jediná prekážka, ktorá nás zrazí k zemi.
Nenechávame našu lásku vyrásť. Opúšťame ju skôr, než nadíde jej čas.
Nie je to láska, čo v skutočnosti hľadáme, ale zábava a vzrušenie. Chceme niekoho, s kým pôjdeme do kina alebo na párty, nie niekoho, kto nám rozumie aj počas najhlbšieho ticha.
Nezvládame všednosť…
Trávime spolu čas, no nevytvárame si spomienky. Nechceme nudný život.
Nechceme partnera pre život, ale len niekoho, kto nám umožní pocítiť, že sme živí práve teraz. Všetko je to len o momentoch.
Po tom, čo opadne vzrušenie, zisťujeme, že nikto nás nepripravil pre všednosť. Neveríme v krásu predvídateľnosti, pretože sme príliš zaslepení túžbou a vzrušením po dobrodružstve.
Veci víťazia nad citmi…
Vnárame sa do prúdu života veľkomiest, kde už neostáva miesto na lásku. Nemáme čas ľúbiť, nemáme trpezlivosť riešiť veci, ktoré so sebou prináša vzťah.
Sme zaneprázdnení ľudia naháňajúci materiálne sny, v ktorých láska už nie je zakomponovaná. Vzťahy nie sú ničím iným než pohodlím.
Vyhľadávame okamžité uspokojenie vo všetkom, čo robíme. Vo veciach, ktoré zdieľame na internete, v kariére, ktorú si volíme či ľuďoch, do ktorých za zaľúbime.
Na nič nemáme čas a trpezlivosť…
Chceme zrelosť vo vzťahu. Tá však prichádza s časom. Emocionálne napojenie sa rozvíja roky. Mávame pocit, že ku niekomu patríme, hoci ho poznáme len chvíľu.
Nič nie je hodné nášho času a trpezlivosti, dokonca ani láska.
Radšej strávime hodinu so sto ľuďmi než by sme strávili deň s jednou osobou. Veríme v to, že máme „možnosti“, že sme „sociálne“ bytosti.
Sme sebeckí…
Veríme viac v stretávanie ľudí než v to, aby sme ich spoznávali. Sme lakomí. Chceme mať všetko.
Ideme do vzťahu už pri najmenšej atraktívnosti a vystúpime z neho akonáhle nájdeme niekoho lepšieho.
Nechceme nájsť v druhom človeku to najlepšie. Chceme, aby bol perfektný. Randíme s mnohými ľuďmi, no len zriedkakedy im dáme reálnu šancu. Z každého sme sklamaní.
Technológie nás priblížili, no zároveň vzdialili…
Technológie nás priviedli bližšie k sebe. Tak blízko, že je až nemožné voľne dýchať.
Naša fyzická prítomnosť tak bola nahradená sms-kami, hlasovými správami, video hovormi. Už viac necítime potrebu tráviť s niekým náš čas.
Máme sa navzájom už aj tak dosť. Nezostalo nič, o čom by sme sa mohli rozprávať.
Stali sme sa pustovníkmi…
Sme generáciou pustovníkov, ktorí neostávajú dlho na jednom mieste. Každý má fóbie zo záväzkov.
Veríme, že nie sme stvorení na vzťahy. Nechceme sa usadiť. Dokonca, čo i len myšlienka na to nás desí.
Nedokážeme si predstaviť, že s jedným človekom by sme mali stráviť celý život. Preto odídeme.
Hnusíme sa trvácnosti ako keby to bol nejaký sociálny diabol. Radi si o sebe myslíme, že sme iní než ostatní. Radi veríme, že sa nepodvoľujeme sociálnym normám.
Obľubujeme sexuálnu odviazanosť…
Sme generáciou, ktorá sa nazýva „sexuálne oslobodená“. Dokážeme oddeliť sex od lásky. Aspoň si tak myslíme.
Sme generácia, čo randí a rozchádza sa. Najprv máme s niekým sex a potom sa rozhodneme, či ho aj budeme ľúbiť.
Sex prichádza ľahko, vernosť už nie. Vyspanie sa s niekým sa stalo novým opitím sa. Robíte to nie preto, že druhého človeka ľúbite, ale preto, že sa dobre cítite.
Je to všetko dočasné uspokojenie, ktoré potrebujeme. Sex mimo vzťahu viac nie je tabu. Vzťahy už nie sú také jednoduché, aké bývavali.
Existujú otvorené vzťahy. Priatelia s benefitmi, občasné úlety, vzťahy na jednu noc, žiadne záväzky – pre lásku sme vo svojich životoch vyhradili len veľmi málo exluzívneho priestoru.
Sme nadmieru logickí… a citliví…
Sme generáciou, ktorá je nadmieru vedená logikou. Už viac nevieme, ako milovať šialene.
Neodleteli by sme len tak do vzdialenej krajiny iba preto, aby sme stretli niekoho, koho milujeme. Radšej sa rozídeme, pretože je medzi nami veľká vzdialenosť.
Sme príliš citliví na lásku. Príliš citliví na naše vlastné dobro.
Bojíme sa…
Sme ustráchaná generácia – bojíme sa zaľúbiť, prijať záväzok, potknúť sa.
Bojíme sa zranenia, bojíme sa zlomeného srdca. Nikoho doň preto nepúšťame, ani nevystúpime z neho a bezpodmienečne nemilujeme.
Vykukujeme spoza múrov, ktoré sme si okolo seba postavili. Hľadáme lásku, no zutekáme v ten moment, keď ju skutočne nájdeme.
Zrazu si s ňou nedokážeme poradiť. Nechceme byť zraniteľní. Nechceme svoju dušu nikomu upísať. Sami seba príliš strážime.
Nevážime si vzťahy…
Dokonca si už viac vzťahy ani len nevážime.
Nechávame odísť najúžasnejších ľudí kvôli „ostatným rybám v rybníku“. Už ich viac nepovažujeme za posvätných.
Neexistuje nič na tomto svete, čo nedokážeme zdolať. A pritom tu teraz ťažkopádne sedíme pri hre na lásku – najzákladnejší z ľudských inštinktov. Hovoria tomu evolúcia.
Spracoval: Badatel.net, Zdroj: mensxp.com
Súvisiace články
Odoberajte nové články na email!
Ušetrite čas a prihláste sa na odoberanie nových článkov priamo do vašej emailovej schránky:
Naša garancia: Nikdy Vám nepošleme spam a kedykoľvek sa môžete odhlásiť.
Upozornenie: Tento článok je názorom jeho autora. Zdravotné rady v žiadnom prípade nenahrádzajú konzultáciu ani vyšetrenie lekárom. Príspevky a komentáre pod článkom môžu vyjadrovať postoje, ktoré sa nemusia zhodovať s postojmi redakcie.
Moderná veda nás udivuje svojím pokrokom,
moderná veda uveznila ľudské srdce.
Ľudské srdce raz oslobodené,
náš moderný svet úplne premenený.
peniaze sú sviňa
Voľakedy dávno, keď u nás počítače začínali, dala som môjmu otcovi – filozofovi, prečítať knihu, ktorá vysvetľovala, čo to ten počítač je. Otec bol zhrozený. Čiernobiela filozofia jednotiek a núl ho ohromila. Povedal, že na toto ľudstvo zahynie. Tento článok akoby potvrdzoval jeho slová. Ja si myslím, že nikdy nie sú všetci ľudia rovnakí, ani keď žijú v rovnakej dobe. Zaujala ma veta „Neodleteli by sme len tak do vzdialenej krajiny iba preto, aby sme stretli niekoho, koho milujeme“. Presne takýto prípad poznám. Slovenka a Alžírčan sa zaľúbili cez Skype a ona za ním odletela. Hneď v prvý deň, keď prišla, bola svadba. Bola ešte študentka, každé prázdniny za ním chodila a vždy sa vrátila nadšená.
ha… mam takmer 30. a vzdy som razil teoriu, jedna zena na jeden zivot. vzdy sa mi smiali, ze som blbec. – naivka, ak slusne. najst ju (ona mna), zbalit ju, bolo velmi narocne, maloktory chlap ci chlp by vydrzal, ale to je tak so vsetkym – stratis sa niekde v divocine – cesta spat je velmi jednoducha – pevna vola, ale aj tak mnoho ich spat nepride. v praci tak isto. ak boli, utekame, pricom bolest je len cesta k cielu.
pevne verim, ze spolu vydrzime do smrti (jedneho alebo oboch z nas zaroven). a co si o tom mysli cely svet, mna vobec nezaujima. ja som si stvoril svoju teoriu a drzim sa jej, paci sa mi to, uzivam si to, budujem na nej.
naozaj nechapem, ako je mozne, ze je zivot tak lahky.. – asi som nepozeral Prasiatko Peppazza mladi (aj tak jeho hlava vzyera ako muzsky pohlavny organ).
preto radim ludom – nevzdavat sa, nema to logicky zmysel vzdat to, smrt to za nas vzda raz, skor ci neskor a to NUTENE. a do toho momentu som panom ja, ci my. tak naco sa vzdavat snov? 😀