Prečo sú PCR testy na koronavírus z vedeckého hľadiska bezcenné

Obmedzenia pohybu a hygienické opatrenia na celom svete sa zakladajú na počte prípadov a mierach úmrtnosti, zisťovaných takzvanými SARS-CoV-2-RT-PCR testami na identifikáciu „pozitívnych“ pacientov, kde „pozitívny“ znamená zvyčajne to isté, čo „infikovaný“.

Keď sa ale faktom prizrieme bližšie, dospejeme k záveru, že tieto PCR testy ako diagnostický nástroj na stanovenie údajnej infekcie údajne novým vírusom zvaným SARS-CoV-2 nemajú zmysel.

Neopodstatnená mantra „testovať, testovať, testovať…“

16. marca 2020 povedal na brífingu pre média generálny riaditeľ Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) Dr. Tedros Adhanom Ghebreyesus:

Pre všetky krajiny máme jednoduchý odkaz: testujte, testujte, testujte.“

Odkaz bol titulkami šírený do celého sveta, napríklad agentúrou Reuters a BBC.

Napríklad 3. mája moderátor televíznej relácie Heute Journal – jednej z najdôležitejších spravodajských relácií v nemeckej televízii – šíril mantru koronovej dogmy svojim divákom varovnými slovami:

„Testujte, testujte, testujte – to je súčasné krédo a jediný spôsob, ako skutočne porozumieť tomu, ako veľmi sa vírus šíri.“

Na Slovensku to bolo podobné, keď bývalý neúspešný kandidát na prezidenta Robert Mistrík propagoval masové testovanie úplne rovnako (zdroj).

To naznačuje, že presvedčenie o účelnosti PCR testov je natoľko silné, že sa rovná až náboženstvu, netolerujúcemu doslova žiadny odpor.

Fakty verzus viera

Je dobre známe, že náboženstvá sú o viere a nie o vedeckých faktoch. A ako povedal Walter Lippman, dvojnásobný držiteľ Pullitzerovej ceny a zrejme najvplyvnejší novinár 20. storočia:

„Tam, kde všetci zmýšľajú rovnako, tam nikto veľmi nemyslí.“

Takže na začiatok je veľmi pozoruhodné, že rovnako nezmýšľal Kary Mullis, vynálezca technológie reťazovej reakcie polymerázy (PCR), teda princípu, ktorý využívajú aj súčasné testy na koronavírus.

Jeho vynález mu v roku 1993 vyniesol Nobelovu cenu.

Bohužiaľ však Mullis vlani vo veku 74 rokov zomrel. Je ale nepochybné, že tento biochemik považoval technológiu PCR za nevhodnú na zisťovanie vírusovej infekcie.

Dôvod je ten, že zamýšľaným použitím PCR bolo, a stále je, používať ho ako výrobnú techniku, schopnú milióny – a miliardykrát replikovať sekvencie DNA.

Úlohou PCR testu nie je používať ho ako diagnostický nástroj na detekciu vírusov (a už vôbec nie na stanovovanie diagnózy ochorenia, ako to v súčasnosti robí Ministerstvo zdravotníctva SR – písali sme o tom podrobnejšie na Facebooku tuto).

Ako môže skončiť katastrofou ohlasovanie vírusovej pandémie na základe PCR testov opísala v roku 2007 vo svojom článku pre New York Times Viera v rýchle testy vedie k epidémii, ktorá nebola Gina Kolatová.

Chýbajúci platný zlatý štandard

Okrem toho sa treba zmieniť o tom, že PCR testy, používané na identifikáciu pacientov s takzvaným ochorením COVID-19, infikovaných takzvaným vírusom SARS-CoV-2, nemajú platný zlatý štandard, s ktorým by sa dali porovnať.

Toto je zásadný bod. Pre stanovenie svojej presnosti – presne povedané svojej „citlivosti“ a „špecifickosti“ – sa testy musia porovnávať so „zlatým štandardom“, teda s čo najpresnejšou dostupnou metódou.

Napríklad, u tehotenského testu by zlatým štandardom bolo samotné tehotenstvo. Ako však uviedol v interview na ABC TV austrálsky špecialista na infekčné ochorenia Sanjaya Senanayake v odpovedi na otázku „Aké presné je testovanie [na COVID-19]?“:

„Keby sme mali nový test na zisťovanie [baktérie] zlatého stafylokoka v krvi, máme už krvné kultúry, je to náš zlatý štandard, ktorý používame celé desaťročia a s ním by sme mohli tento nový test porovnať. Na COVID-19 ale zlatý štandardný test nemáme.“

Toto potvrdzuje aj Jessica C. Watsonová z Bristolskej univerzity. Vo svojej štúdii „Interpretácia výsledku testu na COVID-19“, uverejnenej nedávno v časopise The British Medical Journal, píše, že „pre testovanie na COVID-19 taký jednoznačný ´zlatý štandard´ chýba“.

No namiesto toho, aby testy na zistenie SARS-CoV-2 a diagnostikovanie COVID-19 označila za nevhodné, alebo poukázala na to, že solídnym zlatým štandardom môže byť len vírus, preukázaný pomocou izolácie a purifikácie, Watsonová vo všetkej vážnosti tvrdí, že „najlepším dostupným ´zlatým štandardom´ môže byť „pragmaticky“ sama diagnóza COVID-19, napočudovanie vrátane samotného testovania PCR. Toto však nie je po vedeckej stránke v poriadku.

Odhliadnuc od skutočnosti, že je vyslovene absurdné brať za súčasť zlatého štandardu na posúdenie PCR testu samotný PCR test, neexistujú žiadne charakteristické  špecifické symptómy pre COVID-19.

To nám uznali dokonca aj ľudia ako Thomas Löscher, niekdajší vedúci Katedry infekčnej a tropickej medicíny na Mníchovskej univerzite a člen Federálnej asociácie nemeckých internistov.

A keď neexistujú žiadne charakteristické špecifické symptómy pre COVID-19, nemôže byť diagnóza COVID-19 – v rozpore s Watsonovej vyhlásením – vhodná na to, aby slúžila ako platný zlatý štandard.

Navyše, „experti“ ako Watsonová prehliadajú fakt, že zlatým štandardom môže byť len izolácia vírusu, t.j. jednoznačný dôkaz existencie vírusu.

Preto som sa Watsonovej opýtal, ako môže byť diagnóza COVID-19 „najlepším dostupným zlatým štandardom“, keď COVID-19 nemá žiadne charakteristické špecifické symptómy a tiež, či najlepším dostupným/možným zlatým štandardom by nebol samotný vírus, teda jeho izolovanie. Na tieto otázky však ešte neodpovedala – napriek opakovaným žiadostiam.

A neodpovedala ešte ani na našu rýchlu reakciu na jej článok, v ktorej sa zameriavame na tie isté body, hoci nám 2. júna napísala: „Ak sa podarí, odpoveď sa pokúsim poslať neskôr tento týždeň.“

Žiadny dôkaz toho, že testovaná RNA má vírusový pôvod

Otázka teraz je: Čo sa požaduje ako prvé pre izoláciu / dôkaz vírusu? Potrebujeme vedieť, odkiaľ pochádza RNA, na ktorú sa kalibrujú PCR testy.

Ako uvádzajú učebnice (napr. White/Fenner: Medicínska virológia, 1986, str. 9) a tiež poprední výskumníci v oblasti vírusov ako sú Luc Montagnier či Dominic Dwyer, časticová purifikácia – t.j. zbavenie objektu (vzorky z chorého pacienta) všetkého ostatného, čo objektom nie je.

Napríklad, ako keď nositeľka Nobelovej ceny Marie Curieová purifikovala v roku 1898 100 miligramov chloridu radnatého jeho extrahovaním z celých ton smolinca. Purifikácia (očistenie) je základnou a nevyhnutnou podmienkou pre dôkaz existencie vírusu a teda dokázania, že RNA zo zmienenej častice pochádza z nového vírusu.

Dôvodom pre toto je, že PCR je extrémne citlivý, čo znamená, že dokáže zistiť aj tie najmenšie kúsky DNA či RNA – no nedokáže určiť, odkiaľ tieto častice pochádzajú. To treba určiť predtým.

A pretože sú testy PCR kalibrované na génové sekvencie (v tomto prípade na sekvencie RNA, lebo existuje presvedčenie, že SARS-CoV-2 je RNA vírus), musíme vedieť, že tieto útržky génov sú časťou hľadaného vírusu.

A aby sme to vedeli, musí sa vykonať správna izolácia a purifikácia predpokladaného vírusu.

Opýtali sme sa preto vedeckých tímov z relevantných štúdií, spomínaných v súvislosti so SARS-CoV-2, na dôkaz, či elektronogramy (výsledky pozorovania elektrónovým mikroskopom) zobrazené v ich experimentoch in vitro umožňujú vidieť purifikované vírusy.

Ani jeden tím však na tú otázku nevedel odpovedať „áno“ – a nikto nepovedal, že purifikácia nie je nevyhnutný krok. Dostali sme len odpovede ako „Nie, nezískali sme žiadny elektronogram, umožňujúci vidieť stupeň purifikácie“.

Opýtali sme sa autorov niekoľkých štúdií nasledovnú otázku: „Umožňujú vaše elektronogramy vidieť purifikovaný vírus?“

Štúdia č. 1

Leo L. M. Poon, Malik Peiris, „Objavenie sa nového ľudského koronavírusu, ohrozujúceho ľudské zdravie“, Nature Medicine,marec 2020

Autor, ktorý odpovedal: Malik Peiris

Dátum: 12. mája 2020

Odpoveď: „Na obrázku je vírus, rašiaci z infikovanej bunky. Nie je to purifikovaný vírus.“

Štúdia č. 2

Myung-Guk Han a kol., „Identifikácia koronavírusu izolovaného od pacienta s COVID-19 v Kórei“, Osong Public Health and Research Perspectives, február 2020

Autor, ktorý odpovedal: Myung-Guk Han

Dátum: 6. mája 2020

Odpoveď: “Nemohli sme odhadnúť stupeň purifikácie, lebo vírus kultivovaný v bunkách nepurifikujeme a nekoncentrujeme.”

Štúdia č. 3

Wan Beom Park a kol., „Izolácia vírusu od prvého pacienta so SARS-CoV-2 v Kórei“, Journal of Korean Medical Science, 24. februára 2020

Autor, ktorý odpovedal: Wan Beom Park

Dátum: 19. marca 2020

Odpoveď: „Nezískali sme elektronogram ukazujúci stupeň purifikácie.”

Štúdia č. 4

Na Zhu a kol., „Nový koronavírus od pacientov so zápalom pľúc v Číne“, 2019, New England Journal of Medicine, 20. februára 2020

Autor, ktorý odpovedal: Wenjie Tan

Dátum: 18. marca 2020

Odpoveď: “[Uverejňujeme] záber usadených vírusových častíc, nie purifikovaných.”

Dôkaz samotnej existencie vírusu SARS-CoV-2 doteraz neexistuje

Čo sa týka zmienených štúdií, je jasné, že to, čo je vidieť na elektronogramoch (EM, teda elektrónových mikroskopických snímkoch) je konečný výsledok experimentu, čo znamená, že nie je žiadny iný výsledok, z ktorého mohli EM vyrobiť.

To znamená, že keď autori týchto štúdií priznávajú, že nimi publikované EM nezobrazujú purifikované častice, potom purifikované častice, ktoré sú údajne vírusové, určite nemajú.

(V tejto súvislosti treba poznamenať, že niektorí výskumníci používajú vo svojich štúdiách pojem „izolované“, no procesy tam opísané nepredstavujú proces pravej izolácie [purifikácie]. V dôsledku toho je pojem „izolácia“ v tomto kontexte použitý nesprávne.)

A tak autori štyroch prvých štúdií z počiatku roka 2020, vyhlasujúcich objav nového koronavírusu priznávajú, že nemajú žiadny dôkaz o tom, že pôvodcom vírusového genómu sú častice podobné vírusovým alebo bunkový odpad, čistý alebo nečistý, či častice akéhokoľvek druhu.

Povedané inak: existencia RNA koronavírusu SARS-CoV-2 sa zakladá na viere, nie na faktoch.

Kontaktovali sme aj Dr. Charlesa Calishera, skúseného virológa. V roku 2001 uverejnil časopis Science „zápalisté vyhlásenie… mladšej generácii“ od niekoľkých veteránov virológie, vrátane Calishera, v ktorom sa hovorí:

„Moderné metódy detekcie vírusov ako elegantná polymerázová reťazová reakcia […] hovorí len málo alebo vôbec nič o tom, ako sa vírus množí, ktoré zvieratá ho prenášajú, alebo ako z neho ľudia chorejú. Je to ako pokúšať sa povedať, či niekomu páchne z úst na základe pohľadu na odtlačky jeho prstov.“

A preto sme sa Dr. Calishera opýtali, či vie o jedinej štúdii, v ktorej izolovali vírus SARS-CoV-2 a nakoniec ho skutočne purifikovali. Jeho odpoveď:

„O žiadnom takom publikovaní neviem. Pozorne sledujem, kedy sa jedna taká objaví.“

Toto v skutočnosti znamená, že nikto nemôže dospieť k záveru, že génové sekvencie RNA, ktoré vedci odobrali zo vzoriek tkaniva v zmienených pokusoch in vitro a na ktoré sa nakoniec kalibrujú PCR testy, patria nejakému konkrétnemu vírusu – v tomto prípade SARS-CoV-2.

Neexistuje ani žiadny vedecký dôkaz, že sekvencie RNA údajného SARS-CoV-2 vírusu sú príčinou ochorenia zvaného COVID-19

Pre vytvorenie kauzálnej spojitosti, takej či onakej, t.j. mimo izolácie vírusu a purifikácie, by bolo absolútne nevyhnutné vykonať experiment, spĺňajúci štyri Kochove postuláty (podrobne sme o tom nedávno písali v tomto článku).

Žiadny taký experiment však neexistuje, ako nedávno pre OffGuardian prezradili Amory Devereux a Rosemary Freiová.

Nutnosť splniť tieto postuláty u SARAS-CoV-2 demonštruje prinajmenšom skutočnosť, že boli vykonané pokusy o ich splnanie. Hoci však výskumníci tvrdia, že ich vykonali, v skutočnosti neuspeli.

Jedným z príkladov je štúdia, uverejnená 7. mája v časopise Nature. Tento pokus, okrem iných postupov, ktoré robia štúdiu neplatnou, nespĺňa žiadny z postulátov.

Napríklad, údajne „infikované“ laboratórne myši nejavili žiadne relevantné klinické symptómy, ktoré by sa dali jasne pripísať zápalu pľúc, ktorý by sa mal v skutočnosti objaviť, keby tam naozaj pôsobil nejaký nebezpečný a potenciálne smrtiaci vírus.

A ľahké zježenie a úbytok hmotnosti, pozorované prechodne u zvierat, sú zanedbateľné, nielen preto, že mohli byť spôsobené samotným postupom, ale tiež preto, že ich hmotnosť sa znova vrátila do normálu.

A tiež neuhynulo žiadne zviera, s výnimkou tých, ktoré zabili kvôli vykonaniu pitvy. A nezabúdajme: tieto experimenty mali byť vykonané pred vyvinutím testu, čo v tomto prípade neplatí.

Veľa prezrádza aj to, že žiadny z popredných nemeckých predstaviteľov oficiálnej teórie o SARS-CoV-2, resp. COVID-19 – Inštitút Roberta Kocha (RKI), Alexander S. Kekulé (Univerzita Halle) Hartmut Hengel a Ralf Bartenschlager (Nemecká spoločnosť pre virológiu), už zmienený Thomas Löscher, Ulrich Dirnagl (Charité Berlín) či Georg Bornkamm (virológ a emeritný profesor v mníchovskom Helmholtz-Zentrum) – nevedeli odpovedať na nasledujúce otázky, ktoré som im poslal:

Ak častice, o ktorých sa tvrdí, že sú vírusom SARS-CoV-2, neboli purifikované, ako si chcete byť istí, že génové sekvencie RNA týchto častíc patria nejakému konkrétnemu novému vírusu?

Najmä keď existujú štúdie ukazujúce, že substancie ako antibiotiká, pridávané do skúmaviek pri in vitro experimentoch vykonaných kvôli zisteniu vírusu, môžu „stresovať“ bunkovú kultúru takým spôsobom, že sa vytvárajú nové génové sekvencie, ktoré sa predtým zistiť nedali.

To je aspekt, na ktorý už v roku 1983 vo svojej prednáške pri odovzdávaní Nobelových cien upozornila nositeľka tejto ceny Barbara McClintocková.

Odpovede na otázky získané až s pomocou právnika

Nemali by sme sa zabudnúť zmieniť o tom, že nakoniec sa nám podarilo získať odpoveď na túto tému od nemonice Charité – zamestnávateľa Christiana Dorstena, najvyplyvnejšieho nemeckého virológa a odborníka na ochorenie COVID-19, poradcu nemeckej vlády a spolutvorcu PCR testu, ktorý bol ako prvý celosvetovo „akceptovaný“ (nie schválený!) Svetovou zdravotníckou organizáciou.

Odpovede sme však dostali až 18. júna 2020, po mesiacoch mlčania. Nakoniec sme ich získali len s pomocou berlínskej právničky Viviane Fischerovej.

Čo sa týkalo našej otázky „Je Charité sama presvedčená, že bola vykonaná patričná purifikácia častíc?“ Univerzitná nemocnica Charité uznáva, že purifikované častice nepoužili.

A hoci tvrdia, že „virológovia z Charité sú si istí, že testujú vírus,“ vo svojej štúdii (Corman a kol.) uvádzajú:

„RNA bola extrahovaná z klinických vzoriek systémom MagNA Pure 96 (Roche, Penzberg, Nemecko) a z bunkovej kultúry supernatantov minikitom vírusovej RNA (QIAGEN, Hilden, Nemecko).“

Čo znamená, že iba predpokladali, že RNA bola vírusová.

Zhodou okolností štúdia Cormana a kolektívu, uverejnená 23. januára 2020, neprešla dokonca ani patričným odborným kontrolným procesom, kontrolou neboli sprevádzanéani v nej naznačené postupy – hoci len týmito dvoma vecami sa vedecká práca stáva skutočne dôkladnou.

Iracionálne výsledky testov

Tiež je isté, že mieru falošne pozitívnych PCR testov nemôžeme poznať bez rozsiahleho testovania ľudí, ktorí vírus určite nemajú, dokázaného metódou, ktorá je od testu nezávislá (majúcu dôkladný zlatý štandard).

Preto je sotva prekvapujúce, že existuje niekoľko štúdií, uvádzajúcich iracionálne výsledky testov.

Napríklad, zdravotné úrady v čínskej provincii Guangdong už vo februári hlásili, že sa ľudia plne uzdravili z ochorenia zvaľovaného na COVID-19, začali byť testovaní ako „negatívni“ a potom boli znovu testovaní ako „pozitívni“.

O mesiac neskôr ukázala štúdia, publikovaná v časopise Journal of Medical Virology, že 29 zo 60 pacientov vo wu-chanskej nemocnici malo 3 až 6 testov, pohybujúcich sa medzi „negatívnymi“, „pozitívnymi“ a „nejasnými“ (zdroj).

Tretím príkladom je štúdia zo Singapuru, v ktorej boli testy vykonávané takmer denne na 18 pacientoch a väčšina sa aspoň raz zmenila z „pozitívnych“ na „negatívnych“ a zasa na „negatívnych“ a u jedného pacienta až päťkrát.

Dokonca aj prezident Čínskej akadémie lekárskych vied Wang Chen vo februári pripustil, že testy PCR sú „presné len na 30 až 50 percent“.

Sin Hang Lee z Milfordského laboratória molekulárnej diagnostiky poslal 22. marca 2020 tímu koronavírusovej reakcie Svetovej zdravotníckej organizácie a Anthonymu S. Faucimu list, v ktorom sa písalo, že:

„Na sociálnych sieach sa vo veľkom uvádza, že RT-qPCR testovacie súpravy, používané na zistenie RNA SARS-CoV-2 u ľudí, generujú veľa falošne pozitívnych výsledkov a nie sú dostatočne citlivé na zistenie niektorých skutočne pozitívnych prípadov.“

Inak povedané, aj keby sme teoreticky predpokladali, že tieto PCR testy dokážu skutočne zistiť vírusovú infekciu, boli by prakticky bezcenné a spôsobovali by len neopodstatnenú paniku u „pozitívne“ testovaných ľudí.

Evidentné sa to stáva aj vtedy, keď vezmeme do úvahy pozitívnu predpovednú hodnotu (PPV).

Presnosť PCR testov

PPV indikuje pravdepodobnosť, že osoba s pozitívnym výsledkom testu je skutočne „pozitívna“ (t.j. má predpokladaný vírus) a to závisí od dvoch faktorov:

1. prevalencii (miere výskytu) vírusu v celkovej populácii
2. presnosti testu, teda percente ľudí bez ochorenia, u ktorých je test správne „negatívny“ (test s presnosťou 95% dáva nesprávne pozitívny výsledok u 5 zo 100 neinfikovaných ľudí

Pri rovnakej presnosti je PPV tým vyššia, čím vyššia je prevalencia, čiže aktuálne premorenie obyvateľstva.

V tomto kontexte uverejnil 12. júna 2020 časopis Deutsches Ärzteblatt článok, v ktorom sa PPV počítal s tromi rôznymi scenármi prevalencie.

Samozrejme, na výsledky treba hľadieť veľmi kriticky, v prvom rade preto, lebo, ako už bolo nznačené, nie je možné počítať presnosť bez spoľahlivého zlatého štandardu a po druhé preto, že výpočty v článku sa zakladajú na presnosti určenej v štúdii Jessicy Watsonovej, ktorá je potenciálne bezcenná, ako už bolo tiež zmienené.

Keď na to ale neprihliadate, za predpokladu, že uvádzaná presnosť 95% je správna a poznáme prevalenciu, tak ešte aj mainstreamový lekársky časopis Deutsches Ärzteblatt uvádza, že RT-PCR testy na SARS-CoVV-2 môžu mať „šokujúco nízku“ PPV.

V jednom z tých troch scenárov, počítajúcom s predpokladanou prevalenciou 3%, bola PPV iba 30 percent, čo znamená, že 70 percent „pozitívne“ testovaných ľudí nie je vôbec „pozitívnych“. Napriek tomu je im „nariadená karanténa“, ako kriticky poznamenáva dokonca aj časopis Ärzteblatt.

V druhom scenári tohto článku v časopise sa predpokladá miera prevalenciae 20 percent. V tomto prípade vytvárajú PPV 78%, čo znamená, že 22 percent „pozitívnych“ testov je falošne „pozitívnych“.

To by znamenalo, že ak vezmeme približne 20 miliónov ľudí  ktorí sú v súčasnosti na celom svete považovaní za „pozitívnych“ (k 9.8.2020) – za predpokladu, že skutočne „pozitívni“ majú naozaj vírusovú infekciu – dostali by sme okolo 4,4 milióny falošne „pozitívnych“.

Toto všetko zapadá do faktu, že napríklad CDC a FDA vo svojich spisoch uznávajú, že takzvané „RT-PCR testy na SARS-CoV-2“ nie sú vhodné na diagnostikovanie SARS-CoV-2.

Napríklad, v spise „CDC 2019 – Diagnostický panel RT-PCR nového koronavírusu (2019-nCoV) z 30. marca 2020 sa píše:

„Zistenie vírusovej RNA nemusí indikovať prítomnosť infekčného vírusu, ani to, že 2019-nCoV je kauzatívnym agentom pre klinické symptómy“

Ďalej, že:

„Tento test nedokáže vylúčiť ochorenia, spôsobené inými bakteriálnymi čí vírusovými patogénmi.“

A FDA tiež pripúšťa, že:

„Pozitívne výsledky […] nevylučujú bakteriálnu infekciu čo koinfekciu inými vírusmi. Zistený agent nemusí byť jednoznačnou príčinou ochorenia.“

Pozoruhodné je, že aj v návodoch na používanie PCR testov sa môžeme dočítať, že nie sú zamýšľané ako diagnostický test, ako napríklad v tých od Altona Diagnostics a Creative Diagnostics.

Aby sme citovali aj iný, v produktovom ohlásení výrobku LightMix Modular Assays vyrábaného spoločnsťou TIB Molbiol – vyvinutého s použitím Cormanovho protokolu – a distribuovaného spoločnosťou Roche, sa môžeme dočítať:

„Tieto testy nie sú určené na použitie ako pomoc pri diagnostikovaní infekcie koronavírusom.“

A tiež:

„Len pre použitie vo výskume. Nie pre použitie v diagnostických postupoch.“

Kde sú dôkazy, že testy dokážu merať „vírusovú záťaž“?

Je tiež dôvod domnievať sa, že PCR testy od Roche a ďalších výrobcov nedokážu objaviť dokonca ani len určené ciele.

Navyše, v produktových opisoch RT-qPCR testov na SARS-CoV-2 sa píše, že sú to „kvalitatívne“ testy, napriek skutočnosti, že písmeno „q“ v skratke qPCR“ znamená „kvantitatívne“. A ak tieto testy nie sú „kvantitatívne“, potom neukazujú, koľko vírusových častíc sa v tele nachádza.

Toto je veľmi dôležité, lebo aby sa mohlo vôbec začať hovoriť o skutočnom ochorení v reálnom svete a nie iba v laboratóriu, potreboval by pacient vo svojom tele milióny a milióny aktívne sa replikujúcich vírusových častíc.

Presnejšie povedané, CDC, WHO, FDA alebo RKI môžu tvrdiť, že testy dokážu merať takzvanú vírusovú zaťaž, t.j. koľko vírusových častíc je v tele. „Toto však nebolo nikdy dokázané. Ide o obrovský škandál,“ upozorňuje novinár Jon Rappoport.

Nie je to len preto, že pojem „vírusová záťaž“ je podvod. Keď niekde na večierku položíte otázku „čo je vírusová záťaž?“, ľudia sa domnievajú, že to znamená vírusy, kolujúce v krvnom riečisku. Sú prekvapení, keď sa dozvedia, že v skutočnosti ide o molekuly RNA.

A tiež, aby sa bez akýchkoľvek pochybností dokázalo, že PCR vie merať, nakoľko je človek „zaťažený“ ochorenie spôsobujúcim vírusom, musel by sa vykonať nasledovný experiment (čo sa ešte nestalo):

Vezmete, dajme tomu, nieľkoko stoviek či dokonca tisícov ľudí a odoberiete im vzorky tkaniva. Postarajte sa o to, aby test nevykonávali ľudia, ktorí berú vzorky. Testujúci sa nikdy nedozvedia, kto sú pacienti a v akom sú stave.

Na vzorkách tkaniva vykonajú testujúci svoje PCR testy. Pri každom prípade povedia, aký vírus našli a koľko ho našli. Potom, napríklad, nájdu u pacientov číslo 29, 86, 199, 273 a 293 veľké množstvo niečoho, o čom tvrdia, že je to vírus.

Teraz tých pacientov „odslepíme“. Všetci by mali byť chorí, lebo vo svojich telách majú toľko replikujúcich sa vírusov. Sú však naozaj chorí – alebo zdraví ako rybičky?

S pomocou už zmienenej právničky Viviane Fischerovej sa mi konečne podarilo aj Univerzitnú nemocnicu Charité dotlačiť k odpovedi na to, či test, vyvinutý Cormanom a jeho kolegami – takzvaný „Drostenov PCR test“ – je kvantitatívny.

Charité však nebola ochotná odpovedať na túto otázku „áno“. Namiesto toho napísali:

„Pokiaľ ide o testy RT-PCR, podľa toho, čo je Charité známe, vo väčšine prípadov sa tieto […] obmedzujú na kvalitatívne zisťovanie.“

Okrem toho, „Drostenov PCR test“ používa nejednoznačnú skúšku E génu ako predbežnú, kým Pasteurov inštitút používa tú istú skúšku ako potvrdzujúcu.

Podľa Cormana a jeho kolegov skúška E génu pravdepodobne odhaľuje všetky ázijské vírusy, zatiaľ čo ostatné skúšky u oboch testov by mali byť presnejšie pri sekvenciách označovaných ako SARS-CoV-2“.

Okrem pochybného cieľa mať predbežný alebo potvrdzujúci test, ktorý pravdepodobne zisťuje všetky ázijské vírusy, WHO začiatkom apríla zmenila algoritmus, odporúčajúci, aby odteraz mohol byť ako „pozitívny“ posudzovaný test aj vtedy, keď „pozitívny“ výsledok dáva len skúška E génu (ktorá pravdepodobne zisťuje všetky ázijské vírusy!)

To znamená, že sa výsledok testu, ktorý bol potvrdený ako nejednoznačný, oficiálne vydáva za jednoznačný.

Táto zmena algoritmu zvýšila počet prípadov. Testy využívajúce skúšku E génu vyrábajú napríklad spoločnosti Roche, TIB Molbiol a R-Biopharm.

Ešte nezmyselnejšími robia výsledky testov vysoké hodnoty Cq

Ďalším zásadným problémom je, že mnohé PCR testy majú hodnotu „cyklovej kvantifikácie“  (Cq) vyššiu než 35 a niektoré, ako napríklad „Dorstenov PCR test“, majú Cq dokonca 45.

Hodnota Cq stanovuje, koľko cyklov replikácie DNA sa požaduje na zistenie skutočného signálu z biologických vzoriek.

 „Hodnoty Cq vyššie než 40 sú kvôli predpokladanej nízkej účinnosti podozrivé a vo všeobecnosti by sa nemali uvádzať,“ píše sa v smerniciach MIQE.

Skratka MIQE znamená „Minimálne informácie pre publikovanie kvantitatívnych Real-Time PCR experimentov“, čo je sústava smerníc, popisujúca minimum informácií nevyhnutných pre posudzovanie Real-Time PCR testov, nazývaných tiež PCR, alebo qPCR.

Súhlasil s tým aj sám vynálezca PCR metódy Kary Mullis, keď uviedol:

„Keď musíte na zosilnenie jednej kópie génu vykonať viac ako 40 cyklov, je vo vašom PCR nejaká závažná chyba.“

Smernice MIQE boli vyvinuté pod záštitou profesora molekulárnej medicíny Stephena A. Bustina, svetovo uznávaného odborníka na kvantitatívne PCR a autora knihy Kvantitatívne PCR od A po Z, nazývanú „biblia qPCR“.

V nedávnom podcastovom interview Bustin poukazuje na to, že „také svojvoľné používanie hodnôt Cq nie je ideálne, pretože môžu byť buď príliš nízke (eliminujúce platné výsledky), alebo príliš vysoké (zvyšujúce množstvo falošne „pozitívnych“ výsledkov).“

A, podľa neho, by sa bolo treba zamerať na Cq s hodnotami od 20 do 30 a vyjadruje obavy ohľadom spoľahlivosti výsledkov všetkých Cq nad 35.

Keď je hodnota Cq príliš vysoká, stáva sa ťažké odlíšiť skutočný signál od pozadia (šumu), napríklad kvôli reakciám primérov a fluorescentných prób a tak existuje vyššia pravdepodobnosť falošne pozitívnych výsledkov.

Navyše, okrem iných faktorov, ktoré môžu zmeniť výsledok, skôr ako začnete aktuálny PCR test, v prípade, že hľadáte predpokladané RNA vírusy ako SARS-CoV-2, musí sa RNA konvertovať na komplementárnu DNA (cDNA) enzýmom reverzná transkriptáza – z čoho pochádza skratka „RT“ pred názvom „PCR“ alebo „qPCR“.

Tento transformačný proces sa však „považuje vo veľkej miere za neúčinný a variabilný“, ako v štúdii z roku 2019 poznamenala Jessica Schwaberová a jej dvaja kolegovia z výskumu v torontskom Centre pre komercionalizáciu regeneratívnej medicíny.

Porovnateľným spôsobom potvrdzuje problémy s PCR aj Stephen A. Bustin.

Poukázal, napríklad, na problém, že počas konverzného procesu (RNA na cDNA) sa môže množstvo DNA, získanej tým istým základným materiálom RNA, veľmi lísšiť, dokonca až desaťnásobne.

Za predpokladu, že sa sekvencie pri každom cykle zdvojnásobujú, stáva sa aj drobná odchýlka zväčšenou a môže tak meniť výsledok testu, zneplatňujúc spoľahlivosť jeho informačnej hodnoty.

Zle používané testy majú dramaticky vplyv na životy miliónov ľudí

Ako je teda možné, že tí, ktorí tvrdia, že PCR testy sú veľmi účelné na diagnostikovanie takzvaného COVID-19, zakrývajú  zásadnú neprimeranosť týchto testov – hoci sú konfrontovaní otázkami ohľadom ich platnosti?

Zástancovia hypotézy nového koronavírusu by sa týmito otázkami mali určite zaoberať skôr, ako uvedú testy na trh a privodia obmedzenia pohybu v podstate celému svetu. V neposlednom rade preto, lebo tieto otázky okamžite prídu na um každému človeku s čo len štipkou vedeckej súdnosti.

A tak sa nevyhnutne vynára myšlienka, že rozhodujúcu rolu v tejto ignorácii vedeckých povinností hrajú finančné a politické záujmy. Okrem toho má napríklad Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) finančné prepojenia s liekovými spoločnosťami, ako bolo v roku 2010 dokázané v časopise British Medical Journal.

A experti kritizujú, že odvtedy „notorická korupcia a konflikty záujmov vo WHO pokračovali, ba dokonca vzrástli“. Lepšie na tom očividne nie je ani ďalší veľký hráč, CDC, organizácia na ochranu národného zdravia v USA.

Nakoniec, dôvody a možné motívy zostávajú v špekulatívnej rovine a mnohí zainteresovaní určite konajú v dobrej viere.

No veda v tom má jasno:

Čísla z týchto RT-PCR testov ani v najmenšom neoprávňujú desiť „pozitívne“ testovaných ľudí a nariaďovať opatrenia na obmedzenie pohybu, vrhajúce do chudoby a zúfalstva nespočetné množstvo ľudí, či dokonca doháňajúce ich k samovražde.

A „pozitívny“ výsledok môže mať vážne dôsledky aj pre pacientov, pretože vtedy sa z diagnózy vylúčia všetky nevírusové faktory a pacienti sú liečení vysoko toxickými liekmi a invazívnymi intubáciami.

Taká liečba môže byť fatálna najmä u starších ľudí a pacientov s predtým jestvujúcimi stavmi, ako sme naznačili v článku Fatálna terapia.

Konečné zvýšenie mier úmrtnosti je nepochybne spôsobené terapiou a opatreniami na obmedzenie pohybu, zatiaľ čo štatistika úmrtí na „COVID-19“ zahŕňa aj pacientov, ktorí zomreli na celý rad ochorení, ktoré boli na COVID-19 predefinované len kvôli „pozitívnemu“ výsledku testu, ktorého hodnota je viac než pochybná.

Zdroj: off-guardian.org, Spracoval: Badatel.net

Súvisiace články

• Vedci dočista zlyhali v dôkaze, že koronavírus spĺňa 4 Kochove postuláty
• Kam zmizla chrípka? Jej výskyt celosvetovo klesol takmer na nulu
• Štúdia dokázala, že vakcína proti koronavírusu nebude nikdy fungovať
• 4 príčiny, prečo bolo Taliansko postihnuté pandémiou viac než ostatní