Príbeh môjho otca a jeho boja s rakovinou hrubého čreva

Vážení čitatelia,

      v tomto článku by som Vám chcel priblížiť príbeh môjho nebohého otca a jeho statočného, ale žiaľ zároveň konvenčným systémom ovplyvneného boja s rakovinou hrubého čreva. Rakovinu mu diagnostikovali v štádiu, ktoré je podľa konvenčnej medicíny zrelé na operáciu…

Dnes už viem, že rakovina sa nedá vyliečiť žiadnou formou operácie, ak túto nie je nutné podstúpiť z dôvodu, že nádor tlačí na nejaký vnútorný orgán. Čím viac tkaniva chirurg vyreže, tým väčšiu oblasť s oslabenou rezistenciou vytvorí, následkom čoho rakovinové vírusy spôsobia ešte väčšie spustošenie.

Keď sú rakovinové bunky spaľované chemoterapiou, príp. ožarovaním, pacient inklinuje k zlepšeniu trvajúcemu zhruba jeden mesiac, pretože rakovinové bunky boli dočasne zničené.

Lenže nie vírusy. Keď bunky začnú umierať, vírusy ich opustia, aby zaistili svoje prežitie. Druhý karcinóm bude mať vyvinutú rezistenciu a chemoterapii, príp. ožarovaniu už viackrát nepodľahne.

Na konci tretieho mesiaca sa vírusy reprodukujú do takej miery, že na chemoterapiu, príp. ožarovanie sa doslova tešia. Keď k tomu dôjde, nepomôžu už žiadne chemoterapie. Chemoterapia súčasne zničí zdroje imunity.

Poznámka Kampane: Uvedený článok je trocha obsiahlejší, no chceli by sme čitateľov povzbudiť prečítať ho až dokonca, pretože dôležitosť a hĺbku príbehu pochopíte naozaj až po jeho celom prečítaní.

Presne takýto priebeh mala aj počiatočná liečba otcovej choroby. Po operácii hrubého čreva a oslabení imunitného systému sa mu v krátkom čase rozšírili metastázy v pečeni. Jeho onkologická doktorka mu povedala, že sa musí rozhodnúť: ak nebude brať chemoterapiu, dožije sa 9 mesiacov a ak áno, tak bude žiť ešte 4 roky.

Ako si za účelom získania si pacienta pre liečbu chemoterapiou môže nejaký doktor dovoliť povedať pacientovi do očí takúto informáciu? Aj keby bola táto „veštba“ akokoľvek pravdivá, bola podnetom pre narušenie psychickej vyrovnanosti pacienta, ktorá je pri liečbe akéhokoľvek zdravotného problému dôležitá.

O tom by vedela rozprávať napr. MUDr. Mária Fulová (röntgenologička, „ultrazvukologička“ a špecialistka na liečbu stravou) zo „Školy verejného zdravia“, ktorá svojím metabolickým – stravovacím prístupom pomáha s liečbou mnohým pacientom.

Spomeniem napr. bývalého hokejového trénera a prvého prezidenta Slovenského zväzu ľadového hokeja pána Jána Mitošinku, ktorému okrem pani doktorky Fulovej pomohol jeho psychicky vyrovnaný prístup k rakovine.

Pán Mitošinka mal takú istú diagnózu ako môj otec a vďaka správnemu pochopeniu metabolickej liečby a za podpory skutočných doktorov je ešte medzi nami.

Samozrejme, že otec vtedy s chemoterapiou súhlasil. Krátko na to (cca 3 mesiace), ako mu bola nasadená prvá chemoterapia – Xeloda, sa metastázy zmenšili do dvoch menších bodov. Pre veľký úspech dostal otec od svojej onkologičky reklamné dary s logom aplikovanej chemoterapie.

Tu by som sa pristavil a na margo konvenčnej medicíny spomenul jednu z rád konvenčných špecialistov, onkológov, príp. výrobcov Xelody, ktorá bola okrem iných nezmyslov napísaná v reklamnej knižke k tomuto prípravku: „odporúča sa vyhýbať sa dlhému státiu a chodeniu“.

Nechcel by som počuť to, čo by na to povedali skutoční metabolickí špecialisti a doktori, napr. už. spomínaná MUDr. Fulová.

Otcovu radosť z úspešného priebehu liečby však čoskoro pokazila informácia, že metastázy sa po 2-3 mesačnom vysadení chemoterapie rozrástli a rozšírili ešte viac. Pauza mu bola stanovená za účelom uistenia sa, že sa tieto dva malé zostatky nebudú zväčšovať a rozširovať a otcovi budú môcť byť z pečene vyoperované.

Bola táto pauza potrebná? Nie sú spomínané reklamné dary dávané pacientom za účelom otupenia ich mozgov a udržania si ich náklonnosti k chemoterapii? Vedela onkologička o tom, že po jej nasadení na začiatku liečby má chemoterapia taký vplyv, ako som opísal na začiatku môjho článku?

Prvú chemoterapiu – Xeloda, bral otec 9 mesiacov a zdravotný stav sa mu pomaly začal zhoršovať. Druhá chemoterapia – FOLFOX, bola do žily. Pod krkom mu zaviedli kanylu a každú druhú stredu, štvrtok a piatok si poležal v nemocnici, kde mu do nej púšťali chemoterapiu. Jeho zdravotný stav sa stále zhoršoval.

Časom mu na chodidlách začala praskať koža – musel si ich natierať, vypadali mu vlasy, zoslabol, začal strácať stabilitu a odpadávať, prestalo mu chutiť jesť a teda prestal prijímať potravu, strašne schudol a nakoľko mu vypovedávali aj iné chúlostivé časti tela, nestíhal sa dotackať na záchod.

Stav sa mu pomaly zhoršil až natoľko, že jedného dňa mal niekoľkohodinový výpadok pamäte. Na toto som sa už nevydržal pozerať a dohodol som si moje prvé a zároveň posledné stretnutie s otcovou onkologičkou, ktorej som dovtedy veril (ovplyvnený konvenčným systémom a nevedomosťou o alternatívnej liečbe a špinavej politike konvenčnej medicíny), nakoľko som mal informácie, že o liečbu môjho otca sa stará popredná odborníčka v tejto oblasti.

Na prvý pohľad na mňa pôsobila dosť nepríjemne, ale keďže takíto doktori prichádzajú do styku s ľuďmi v naozaj zúfalom zdravotnom stave, snažil som sa to pochopiť a neprikladal som tomu význam. Moje prvotné pochybnosti o nej vyvrátila milou informáciou z môjho súkromia, ktorú jej o mne familiárne porozprával s dobrým úmyslom otec.

A ako väčšina bežných ľudí, ktorí nemajú dôvod neveriť konvenčným doktorom a nimi naordinovaným liečbam, aj otec sa snažil bojovať tak, že mlčal a hrdinsky bral doktorkou predpísanú liečbu aj za cenu odpadávania.

Moja prvá otázka mierená na doktorku preto bola, či sa otec priznal, že odpadáva. Zároveň som jej povedal o nepríjemnom výpadku pamäte. Prvé vety, ktoré mi povedala, boli nasledovné: „Viete, pacienti s takou chorobou a takým stavom, aký má Váš otec, sa priemerne dožívajú 9 mesiacov a Vášho otca poznáme už vyše roka, tak nemôžete očakávať zázraky“ (otcovi hovorila, že s chemoterapiou bude žiť 4 roky).

V tomto momente som začal pochybovať nielen o jej ľudskosti, ale aj o pravdivosti konvenčnej medicíny, ktorú reprezentovala. Ďalej mi povedala, ako otec odmietol ňou navrhnutú liečbu.

Táto informácia bola čisté klamstvo, nakoľko otec a aj mama mi potvrdili (onkologička si ich totižto vtedy zavolala oboch), že im dala na výber z viacerých druhov chemoterapií (liečba metódou pokus – omyl) a oni ako neznalí problematiky ju poprosili, aby vybrala ona. Keďže sa vykrúcala, otec si nakoniec vybral takú možnosť, aby nemusel ležať v nemocnici, čiže tabletky Xeloda.

Keď som ju poprosil, či by nemohla otcovi predpísať trochu slabšiu chemoterapiu, tak mi oznámila, že ona nevie, či sú tie otcove stavy spôsobené chemoterapiou, alebo sú z choroby (dôkaz, prečo nemohli byť z choroby príde neskôr). Nemusím sa hádam rozpisovať, že som očakával odpoveď typu: „Ten Váš otec je teda riadny prípad, nič nepovedal, takto to popieral, určite nasadíme slabšiu chemoterapiu“.

Krátko na to sa otec ocitol v nemocnici. Poležal si tam dva týždne. Zistili, že má málo bielych krviniek a tak mu ich dodali infúziou. Jeho fyzický stav bol naďalej veľmi úbohý.

Potravu neprijímal, ústa mal opuchnuté, bolela ho ústna dutina a tak mu moja švagriná (lekárnička) priniesla nejakú vodičku na výplachy. O tom, ako sa k nemu správali a že mu zabavili aj tú vodičku sa už rozpisovať nebudem, radšej pristúpim k podstatnejším informáciám.

Niekedy v tomto období sa mi dostal do rúk článok, ktorý napísal jeden zo zástupcov  medzinárodnej Kampane za pravdu v medicíne – „Efektívne a netoxické metódy boja s rakovinou„. Dozvedel som sa, že metabolickú liečbu, teda liečbu stravou, môže človek na sebe aplikovať aj popri chemoterapii (bol som si vedomý toho, že otca by som od chemoterapie neodhovoril, o čo som sa v konečnom dôsledku vtedy ani nepokúšal, nakoľko sme ešte nemali žiadne praktické skúsenosti a priznám sa, že vtedy ešte ani plnú dôveru v takúto liečbu).

Napriek tomu som ju otcovi odporučil, nakoľko sa jednalo v podstate o neškodnú zmenu stravy a jej obohatenie o potravinové doplnky, ktoré ak aj by nepomohli, určite by neuškodili.

Popri tom som sa ja sám začal zahlbovať do tajov nielen tejto medicíny, jej neuveriteľných výsledkov, ale aj do tajov konvenčnej medicíny, špinavej politiky, utajovaných informácií a vôbec všetkého, čo sa týkalo zdravotníctva. Všetko mi postupne začalo do seba zapadať a dávať logiku.

A keďže išlo o čas, zaujímal som sa najmä o informácie z oblasti onkológie. Za výdatnej pomoci zástupcov z „Kampane za pravdu v medicíne“ to išlo pomerne rýchlo. Pochopil som, prečo by človek s rakovinou nemal konzumovať cukor, mäso, mliečne výrobky – hlavne mlieko.

Začal som postupne kupovať zelené a bylinkové čaje, napr. Sayonara, Ajurvédske himalájske čaje, šťavu z rastlín Noni, Aloe Vera, riasu Chlorella. Začal som vnikať do problematiky správneho stravovania, správnej životosprávy, enzýmoterapie (tú mimochodom používa aj MUDr. Kamil Jurkovič pri jeho metóde BMN – blokácia metabolizmu nádorov, ktorý momentálne vďaka špinavej politike chodí po súdoch, ale k nemu sa ešte dostanem neskôr).

Zoznamoval som sa s vitamínom C, s neuveriteľným vitamínom B17 – amygdalínom, účinkami čistej vody, okysličovania, citrusov, cesnaku, protipliesňovej stravy, probiotík, vitamínov, minerálov, antioxidantov, betaglukánov, kombuchy – nie len protirakovinového nápoja plného probiotickej kultúry, olivového a ľanového oleja, príp. ľanových semien.

Kúpil som si okrem iných knihu Rudolfa Breussa s jeho 42 dňovou protirakovinovou hladovkou za pomoci zeleninových štiav.

Spoznal som účinky klystírov, infračervenej sauny, atď… Najdôležitejšie informácie boli pre mňa v prvej chvíli príbehy ľudí, ktorí sa vďaka tejto medicíne vyliečili nie len z leukémie, rakoviny (a to bez vedľajších účinkov a trvalých následkov), ale aj iných chorôb. A nešlo iba o stovky, ale tisíce ľudí (napr. pri spomínanej Breussovej hladovke).

Všetky poznatky som preberal s otcom. Výsledkom bol stravovací harmonogram, ktorého sa otec začal držať a ktorý po konzultácii a drobných úpravách zo strany „Kampane“ bol vhodný na 4. stupeň rakoviny, ktorý mal aj otec.

Tomu samozrejme predchádzalo zložité zháňanie všetkých tých spomenutých prostriedkov, z ktorých značnú časť na Slovensku nezoženiete (ak však ešte nemáte nájdené správne zdroje a to sme my pre krátkosť času spočiatku nemali) a z ktorých mnoho je dostupných iba na internete (čiastočné vysvetlenie, prečo tie zmanipulované informácie z masmédií, aby ste nekupovali lieky cez internet).

Ich dostupnosť je často podmienená kreditnou kartou, ktorú som si na tieto účely zriadil. Vzhľadom k 4. štádiu rakoviny nám boli odporúčané aj účinnejšie prostriedky, ako napr. amygdalín – B17 vnútrožilovo.

Keďže sme s tým nemali skúsenosti a priznám sa, že vtedy ešte ani plnú dôveru v takéto prostriedky, ostali sme pri tomto harmonograme (okrem iného pri B17 vo forme marhuľových jadier). Okrem strachu z neznámych injekcií som mal ešte obavu z toho, kto by to otcovi pichal, nakoľko išlo o u nás neschválené liečivo.

Okrem toho, mnoho prostriedkov bolo veľmi nákladných, čo otca strašne trápilo, takže som bol v konečnom dôsledku rád, že začal užívať aspoň tie z harmonogramu.

Otcovi sa jeho zdravotný stav behom krátkej doby (1-2 mesiace) začal zlepšovať. Začal sa lepšie cítiť, začalo mu chutiť jesť, postupne trochu pribral, koža sa mu zahojila, ba dokonca mu narástli tmavé vlasy (predtým, ako začal brať chemoterapiu, bol vzhľadom k jeho veku šedivý).

Jednoducho sa vrátil do reality života. Je len na zvážení čitateľa, či všetky tieto zmeny boli výsledkom vplyvu metabolickej liečby, alebo výsledkom nasadenia ďalšej nezmyselnej chemoterapie – UFT, prípadne infúzie s bielymi krvinkami, ktoré mu najprv chemoterapiou zničili.

Otcova onkologička sa nestíhala čudovať. Vynikajúce krvné testy, vynikajúce pečeňové testy a vôbec celý priebeh liečby bol mimo jej chápania. Keď jej zo začiatku otec oznámil, že berie podpornú liečbu, tak ani brvou nepohla.

Počas tohto obdobia (1-2 mesiace po nasadení metabolickej liečby) som sa snažil otca dotlačiť k tomu, aby bral iba metabolickú liečbu a prestal brať chemoterapiu, na ktorú bol veľmi naviazaný a ktorej neuveriteľne veril.

Veľakrát som sa snažil otcovi vysvetliť, že telo má svoj potenciál a ten sa časom vyčerpá. Že nemôže na jednej strane telo opravovať metabolicky a na druhej strane ho zamorovať toxickou chemoterapiou, obzvlášť v takom štádiu rakoviny, aké mal.

Snaha o dotlačenie ho k tomuto rozhodnutiu vychádzala hlavne z faktu, že otec nedokázal brať metabolickú liečbu dôkladne. Aj napriek tomu, že si tieto dve liečby neodporujú a môžu sa teda brať súčasne, obával som sa ešte toho, že metabolická liečba nedokáže v konečnom dôsledku eliminovať chemoterapiou spôsobenú toxicitu. Ešte stále som mal pred očami obraz jeho chemoterapiou zúboženého tela. Vypracoval som niekoľko dokumentov, ktoré iba na jeho vlastných skúsenostiach dokazovali, aká je chemoterapia nezmyselná.

Jeden bol napr. o chemoterapii, ktorú práve bral – UFT. Jej užívanie bolo 3 týždne, potom týždeň pauza, a tak dokola. Tu je úryvok z neho. Je to zároveň aj zdôvodnenie, prečo je rada z reklamného materiálu prvej chemoterapie Xeloda: „odporúča sa vyhýbať sa dlhému státiu a chodeniu“, o ktorej som písal v úvode môjho článku, absolútny nezmysel. V dokumente som mu položil nasledovnú otázku:

„Zamýšľal si sa nad tým, prečo bola tvoja liečba chemoterapiou na týždeň prerušená? Prečo, keď sa cítiš dobre, nepokračuješ v tejto „konvenčne úspešnej“ liečbe? Tvoj fyzický a psychický stav je predsa na takej úrovni, že nie je dôvod na prerušenie liečby chemoterapiou. To, že liečba týmto prostriedkom vychádza z toho, že človeku spôsobuje toľko negatív a vedľajších účinkov, že sa výrobcovia a výskumníci (ktorí tento liek skôr ako ho dali na trh samozrejme otestovali?!?) dopracovali k záveru, že liečbu treba po nejakom čase prerušiť, ešte predsa neznamená, že sa to v prípade úspešného priebehu liečby musí aj dodržiavať. Oni totižto nepočítali s tým, že niečí zdravotný stav bude udržiavaný nejakou „metabolickou liečbou“ až na takej úrovni, že by sa ten chemoterapeutický liek mohol užívať bez prerušenia.

Kde je tá hrdosť a sila bojovať, ktorú si mal pred nejakým časom, keď si svojej onkologičke tajil ako odpadávaš a na obranu svojich zranení spôsobených týmito odpadnutiami si hrdo prehlasoval, že ti na hlavu padla haluz zo stromu? Prečo už v tebe nie je sila bojovať tak, ako predtým? Hrdo si znášal následky chemoterapie až do takej miery, že ťa priviedla na nemocničné lôžko.

Prečo teraz, keď je tvoj zdravotný stav na takej úrovni, že by si v tejto liečbe mohol spokojne pokračovať, dávaš si týždennú pauzu? Nie je to náhodou iba preto, že Ti to doktorka (ktorá nevie nič a možno práve naopak, o skutočnej liečbe ktorú ty berieš) predpisuje, a ty jej všetko „žerieš aj s navijakom“? Prečo nečítaš medzi riadkami? Nebuď ako všetci tí zadubení ľudia v tomto chybnom systéme.

Už si zabudol, ako tvoju liečbu po prvej chemoterapii na 2-3 mesiace prerušili, (po tom čo Ti metastázy regredovali do dvoch bodov), za účelom otestovania, či ťa môžu pripraviť na operáciu, a ty doposiaľ ľutuješ, že si v nej nepokračoval? (Pokračovanie v tejto liečbe by bolo asi aj tak zbytočné. Ľudia totižto neumierajú na rakovinu, ale na následky z „liečby chemoterapiou“ a keby si v chemoterapii vtedy pokračoval, už by si bol možno teraz mŕtvy). Prečo teraz podstupuješ to isté riziko, keď už máš takúto skúsenosť a vynechávaš týždeň liečby chemoterapiou, keď ju môžeš spokojne vzhľadom na svoj fyzický stav aplikovať ďalej?

Už Ti dochádza, aký je chemoterapia nezmysel?

Všetko čo tu píšem je možné konštatovať iba vďaka tomu, že popri chemoterapii si sa nebál podstúpiť metabolickú liečbu, ktorá spôsobila to, že si v tak fyzicky dobrom stave, v akom si, a zároveň vďaka náhode, že ten sprostý chemoterapeutický liek je predpisovaný s prerušením.“

Otec sa spravidla na takýchto dokumentoch a informáciách, ktoré som mu nosil či už vytlačené z internetu, kúpené, alebo iným spôsobom získané, snažil hľadať iba negatíva, ktorými sa podporoval v jeho presvedčení o správnosti liečby chemoterapiou.

Bolo to napr.: „Ale metabolická liečba je iba oprava a podpora imunitného systému“. Nepomohol argument, že čím iným by si chcel bojovať proti chorobe, ak nie imunitným systémom?

Aj napriek tomu, že sa mi miestami podarilo otca presvedčiť o tom, aká je chemoterapia nezmyselná a často bol rozhodnutý, že ju prestane brať, nakoniec vždy zvíťazil vplyv konvencie. O jeho viere v scestnú chemoterapiu a o tom, že na ňu nedal dopustiť, svedčí aj udalosť, keď otec niekedy v tomto období stretol istého chirurga.

Ten si všimol jeho nepríjemný pruh (ten sa mu urobil niekedy v období po operácii hrubého čreva), a bol ochotný hneď mu ho spraviť. Otec sa vtedy vyhovoril na to, že berie chemoterapiu a že nemôže ísť na takúto operáciu.

Keď som sa ho opýtal prečo si ho nedal spraviť, povedal mi, že najprv sa vylieči z rakoviny. Že v jeho veku je to už problém a že má kamaráta, ktorému to robili už 5 krát a zakaždým sa mu ten pruh obnovil.

Aj napriek dlhodobému naliehaniu, či už z mojej strany, alebo zo strany rodiny, sa nám nepodarilo otca dotlačiť k tejto operácii. Na jednej strane som vedel, že otca nepresvedčíme a bolo mi jasné, že tento problém bude veľmi závažný, obzvlášť, ak naďalej bude brať chemoterapiu.

Na strane druhej som však dúfal, že metabolická liečba bude až tak účinná, že sa to zvládne. Pri tak závažnom probléme, akým je pruh (otcov pruh bol veľmi nepríjemný – veľký a na chúlostivom mieste) sa z dôvodu usadzovania chemických látok a usadzovania a zahnívania potravy, nemôže telo dôkladne detoxikovať.

Zároveň sa vplyvom narušeného trávenia nedostávajú účinné metabolické prostriedky v dostatočnom množstve do rakovinového prostredia (ak sa však neaplikujú injekčne, čo vtedy nebol otcov prípad).

Tí, ktorí už majú informácie o metabolickej liečbe rakoviny, určite vedia, že nejde iba o radikálnu zmenu v stravovaní, o konzumáciu nejakých prípravkov, ale o komplexný prístup. Že sa treba aj pohybovať do maximálnej možnej miery ako to len zdravotný stav dovolí (okysličovanie tela – rakovinová bunka získava svoju energiu z anaeróbneho kvasenia cukrov, teda bez prítomnosti kyslíka – za tento objav bola udelená Nobelova cena) a že treba byť aj psychicky vyrovnaný.

O týchto troch rovnocenných pilieroch (strava, pohyb, psychika) by vedeli rozprávať napr. už spomínaní MUDr. Fulová a pán Mitošinka. Otec však nedokázal pristupovať k metabolickej liečbe komplexne a nebral ju vážne. Bola iba druhá v poradí a jeho prehreškov bolo čoraz viac. Nedokázal sa držať správneho stravovania.

Tento fakt si dokonca na Vianoce odniesla aj rodina, keď som na otca kričal a mali sme výmenu názorov. Prestal chodiť na vychádzky – pohybovať sa.

Jedného dňa sa rozhodol, že všetko o metabolickej liečbe prezradí jeho onkologičke. Na to som mu povedal, že veď to je správne, že to nie sú tajnosti, práve naopak, že by mal so svojou doktorkou spolupracovať. Tu spomeniem, že často som otcovi hovoril aby zmenil doktorku, ale on bol na ňu veľmi naviazaný a nepovažoval to za dôležité.

Na otázku: „Ako sa má stravovať?“, ktorú jej položil už dávnejšie, mu vtedy odpovedala, že môže jesť a piť čo chce (to hovoria asi každému pacientovi). Zrazu sa prekvapená jeho zotavením a relatívne dobrým zdravotným stavom začala o jeho stravovanie zaujímať.

Schválila mu, že nekonzumuje mäso, cukor, ale že by mal určite jesť tvrdé syry, ktoré obsahujú niečo (zrejme myslela vápnik), čo sa nedá nahradiť žiadnou rastlinnou potravinou.

Toľko výmyslov a klamstiev, až sa dych zastavuje. Všetky udalosti podobného typu mali v konečnom dôsledku vplyv na otcovu narušenú psychiku, zmätenosť, nesprávne dodržiavanie metabolickej liečby a utvrdzovanie sa, že ja mu prinášam iba samé nezmysly.

Okrem toho mu za účelom obhajoby nezmyselnej chemoterapie a konvenčného chybného systému rozprávala, aký by jej mal byť vďačný za to, že mu vtedy dala takú silnú chemoterapiu (ak sa čitateľ dobre pamätá, mne pri jej návšteve hovorila niečo iné), že nebyť jej, teraz by už možno nežil. Prečo ho radšej nedotlačila k operácii pruhu?

Po tom, ako jej opäť povedal, že za terajší jeho stav vďačí podpornej liečbe, začala ho strašiť. Vraj, že oni (konvenční doktori) všetko vedia, že pozná aj MUDr. Jurkoviča, že on tiež nie je zázrak, že poznala chlapcov, ktorí mu umreli a pod.

O omnoho vyššej úspešnosti liečby rakoviny, ktorú MUDr. Jurkovič má oproti konvenčnému systému, sa už zmieniť zabudla. O tom, že Jurkovič sa už niekoľko desaťročí snaží dať svoju metódu svetu a konvenčná medicína sa ho za to snaží zlikvidovať, sa tiež akosi zabudla zmieniť.

A aj napriek tomu, že Jurkovič objavil vzťah rakovina – štítna žľaza, jeho metóda je podľa mňa iba malou súčasťou komplexného metabolického prístupu, ktorý si rakovina vyžaduje a ktorý s veľkou úspešnosťou a neuveriteľnými výsledkami využívajú mnohé konvenciou nepoškvrnené kliniky a doktori po celom svete.

Ak o Jurkovičovi a špinavej politike okolo neho náhodou nič neviete, názor si veľmi rýchlo utvoríte na tejto adrese (aktualizácia: stránka MUDr. Jurkoviča už bohužiaľ neexistuje) prečítaním si dvoch dokumentov: listu Občianskeho združenia „Právo na zdravý život“ adresovaného Ministrovi zdravotníctva zo dňa 8.8.2007 a jeho odpovede zo dňa 31.8.2007.

Počas tohto, pre otca relatívne dobrého obdobia sa udiala ešte jedna vec. Zistili mu zvýšenú hladinu cukru v krvi. Doktorka mu povedala, že ak sa to do 2 týždňov nezlepší, tak si ho budú musieť nechať v nemocnici. Otec vyhlásil, že má ďalšiu smrteľnú chorobu a prestal na týždeň brať metabolickú liečbu. Všetko odsunul a na stole mu ostala iba chemoterapia.

Darmo som sa mu snažil vysvetliť, že práve zvýšená hladina cukru v krvi v metabolickej medicíne môže znamenať úspech, že v rakovinovej bunke je niekoľkonásobne väčšie množstvo cukru ako v obyčajnej bunke a teda vplyvom zabitia rakovinových buniek sa môže do krvi tento cukor vyplaviť.

Že sa jedná o to, aby sa našla rovnováha medzi úhynom rakovinových buniek a odvádzaním týchto splodín z tela a teda aj spracovaním nadmerného množstva cukru v krvi a že tá zvýšená hladina môže byť iba dočasná. Opäť som na otca apeloval, aby zmenil doktorku. Zasiahnutý vplyvom konvenčnej medicíny a podľa neho neúspechmi, mi postupne prestával veriť.

Často krát som bol zúfalý a trápil som sa otázkou, či neprišla metabolická medicína v otcovom prípade neskoro. Najviac ma však trápila otázka, prečo otec nevedel pristúpiť k tejto liečbe tak, ako by som pristúpil ja. Prečo tak podceňoval vážnosť situácie a ani za účelom záchrany svojho života nedokázal pristúpiť k radikálnej zmene stravovania a životosprávy.

A to ani po tom, ako ho táto liečba vrátila späť do života. Odpoveď sa vždy črtala jednoznačná – vplyv konvencie, hlavne však chemoterapie, ktorá okrem iného ničí aj nervové zakončenia a nervovú sústavu a teda má vplyv aj na psychiku.

Otec teda nebol ten otec, ktorého som poznal predtým. A keďže pomoc som nenachádzal ani v blízkom okolí, bol som sám. Jeden človek verzus svet. Hľadal som teda nejaké „spriaznené duše“, ktoré by mi pomohli narušiť otcovu chemoterapiou spôsobenú psychickú nevyrovnanosť a rozpoltenosť.

Rozhodol som sa, že otca zoznámim s ľuďmi, ktorí sa takto vyliečili a mohli by mu porozprávať vlastné skúsenosti. Poskytol som mu aj kontakt na doktorku Fulovú, s ktorou na krátky čas spolupracoval. „Sú to šarlatáni“ – to bol vždy otcov záverečný verdikt a zakaždým odmietol akékoľvek stretnutia.

Tieto všetky udalosti podporené otcovými chybami a tým, že sa nevedel vzdať chemoterapie vyústili do výsledkov z ďalšieho CT vyšetrenia, ktoré absolvoval po 3 mesiacoch od začatia užívania metabolickej liečby. Výsledok bol progresia metastáz na pečeni a rozšírenie metastáz aj na iné orgány.

Nakoľko prístroj na vyhotovovanie CT sa v otcovej nemocnici pokazil, s vybavením vyšetrenia v inej nemocnici ani chvíľu neváhal zástupca „Kampane“, za čo sa mu chcem ešte raz poďakovať.

Zástupcovia z medzinárodnej „Kampane za pravdu v medicíne“ sa od začiatku až do konca otcovej liečby snažili a to bez akéhokoľvek nároku na odmenu a bez toho, aby tohto človeka čo i len videli, prípadne ho osobne poznali. Prečo im záleží na živote nejakého cudzieho človeka? Prečo s takým úmyslom nekonala otcova onkologička?

Zhoršenie otcovho stavu viedlo k jednému potešiteľnému a jednému smutnému faktu. Potešiteľný bol ten, že otec sa vzdal chemoterapie a ten smutný bol ten, že už bolo, žiaľ, neskoro. Pojem „neskoro“ sa pokúsim vysvetliť. Metabolická medicína totižto dokáže vyliečiť aj pacienta v stave kachexie, čo je posledné štádium rakoviny, do ktorého sa dostal aj otec po veľmi krátkej dobe od posledného vyšetrenia CT.

Problém bol však v tom, že telo bolo nadmerne zanesené toxickými látkami a ešte disponovalo viac menej nefunkčným trávením a zahnívaním potravy – pruh.

Neostávalo nám nič iné, ako pristúpiť k injekčnej aplikácii buď enzýmov (trypsín a chymotrypsín, čo využíva aj MUDr. Jurkovič),  vysokých dávok vitamínu C, alebo amygdalínu – vit. B17, prípadne ešte DMSO.

Na tomto mieste by som čitateľovi odporučil, aby neváhal tak, ako sme váhali my s otcom a aby si našiel spôsob k injekčnej aplikácii týchto prostriedkov hneď, ako sa o metabolickej liečbe dozvie (samozrejme, že až potom, čo „bude v obraze“, prípadne mu to metabolickí odborníci a doktori odporučia – závisí od štádia rakoviny).

Váhať samozrejme netreba ani v prípade užívania iných prostriedkov. Otec bral napr. amygdalín B17 v opačnom poradí (aj napriek odporúčaniu zástupcu „Kampane“ z pred 3 mesiacov).

Najprv marhuľové jadrá, potom tabletky a k injekčnej forme sme sa už, žiaľ, nedostali, nakoľko zásielku z Ameriky som objednal neskoro a prišla až po otcovej smrti.

Treba si však uvedomiť, že všetky tieto prostriedky nie sú najlacnejšie. Okrem toho sa pri aplikácii musíte spoľahnúť sami na seba, prípadne si nájsť nejakú zdravotnú sestru, známeho doktora, lebo sa jedná o na Slovensku neschválené liečivá a postupy, s ktorými Vám konvenční doktori spravidla nepomôžu.

Musíte počítať s tým, že výsledky z priebehu liečby Vám nikto neurobí, prípadne navštíviť nejakú kliniku v Mexiku, alebo niekde inde, kde sa zveríte do rúk odborníkom.

Na margo tohto by som sa ešte vrátil k obdobiu, keď sa otcovi polepšilo. Nahováral som ho, aby predstieral, že berie chemoterapiu a aby si k doktorom chodil iba po výsledky a rozbory. Je to jedna z možností, ako využiť služby konvenčných doktorov (ktorí nie sú ochotní spolupracovať) bez toho, aby sa o tom dozvedeli.

Nakoniec sa mi podarilo otca presvedčiť na enzýmové injekcie. Problém s presvedčením bol hlavne v tom, že to nie je najlacnejšie a otec to argumentoval psychicky poznačeným názorom, že sú to zbytočne vyhodené peniaze.

Vplyvom zhoršovania sa jeho zdravotného stavu a tým, že sa mu vytrácal zmysel a teda viera v metabolickú liečbu, už nedokázal rozlišovať čo sú vhodne vyhodené a čo nevhodne vyhodené peniaze. Jeho psychika sa veľmi nalomila. Ja som však stále veril, že ešte je tu nejaká šanca.

Keďže som vedel, že Ukrajinské, prípadne iné injekčné enzýmy sa na Slovensku oficiálne zohnať nedajú, okrem hľadania zdrojov na iných miestach, obrátil som sa aj na MUDr. Jurkoviča, ktorého sme potom navštívili. Otca prezrel, naordinoval mu nejaké lieky, pichol mu prvú enzýmovú injekciu a po testoch mu predpísal Carbimazol na blokáciu štítnej žľazy.

Nakoľko sme sa s mamou báli mu tieto injekcie pichať sami, oslovil som zopár zdravotných sestier z môjho okolia, ale neúspešne. Dokonca aj otcov všeobecný doktor a kamarát bol ochotný pichnúť mu iba prvú imunoglobulínovú injekciu, ktorú otcovi predpísal Jurkovič.

Nakoniec sme sa rozhodli pichať mu injekcie sami. Pomohol nám jeden môj priateľ z detstva – zamestnanec rýchlej zdravotnej služby, ktorý sa so svojím otcom (tiež sanitkárom) už mnoho rokov stretávajú s rôznymi, viac či menej nepríjemnými udalosťami.

Bez váhania nás zasvätil do problematiky a pichol mu druhú enzýmovú injekciu a to až s takou istotou a presvedčivosťou, že sa vytratili všetky naše obavy z pichania. O ďalšom priebehu otcovho života, ktorý ku koncu nabral veľmi rýchly a nami neočakávaný spád, sa už rozpisovať netúžim. Snáď by som len poďakoval pánom zo záchrannej služby, ktorí nám ešte zopár krát veľmi pomohli.

Aj keď sa otec snažil brať metabolickú liečbu poctivo v rámci jeho možností, vplyvom konvencie ju bral nie z úplne vlastného presvedčenia (bola až druhoradá) a teda aj chybne a nie naplno. Som presvedčený o tom, že keby ju nebral až do jeho smrti, umrel by skôr a s omnoho väčším trápením.

Na druhej strane som presvedčený, že keby vysadil chemoterapiu hneď po tom, ako sme spoznali metabolickú liečbu a pravdu o medicíne, ešte by žil. Ak sa Vám tieto tvrdenia zdajú „trúfalé“, možno Vás presvedčí druhá časť môjho článku.

Niektorí ľudia z môjho blízkeho okolia majú názor, že som fanatik. Že som uveril nejakej „sekte“ a nezmyslom písaným na internete a pod. Na svoju obhajobu si dovolím povedať, že som nesmierne šťastný a vďačný za to, že práve táto „sekta“ vstúpila do môjho života.

Pod pojmom „sekta“ samozrejme myslím selekciu, zaujímanie sa o problematiku a internetové študovanie o skutočných doktoroch, ich výsledkoch, spolupráci s nimi, ako aj o pomoc a spoluprácu zástupcov „Kampane za pravdu v medicíne“.

Po tom, ako som pochopil metabolické princípy a možnosti liečby nielen rakoviny, pristúpil som ku zmene stravovania, ktorú som si behom pár mesiacov osvojil a dnes som za ňu veľmi vďačný. Osvojoval som si ju už počas otcovej liečby.

Výsledok sa veľmi rýchlo dostavil. Behom pár mesiacov som sa zbavil svojej miernej nadváhy (to dokonca bez zvýšenia pohybovej aktivity), vysokého tlaku, hemoroidov (tie ma trápili takmer 10 rokov), pravidelných herpesov a značne mi ustúpili bolesti chrbta a krčnej chrbtice.

Za najväčší úspech však považujem vyvrátenie tvrdenia urológov, podľa ktorých splodenie potomka by malo byť u mňa možné iba umelým spôsobom, nakoľko som bol na 95% neplodný.

Všetky tieto zmeny sa udiali po tom, ako som začal ráno nalačno piť liter vody. Zo začiatku to bolo samozrejme menej, ale postupne si moje telo na to zvyklo. Začal som jesť niekoľkonásobne vyššie množstvo ovocia (hlavne citrusov – citrónov a červených grepov) a zeleniny (prevažne v surovom stave).

Aj keď MUDr. Fulová je v stravovaní prísnejšia, ja sa v podstate držím zásady max. 40 % acidickej (živočíšnej stravy, spravidla biele mäso – kura, morka, králik, príp. ryba) a min. 60 % zásaditej, teda rastlinnej stravy.

K tomu pribudol ľanový, prípadne panenský, za studena lisovaný olivový olej, množstvo orechovín, strukovín, obilnín, protipliesňovej stravy najmä vo forme cesnaku. Ako antioxidant pravidelne konzumujem vitamín C, ďalej pijem probiotickú kultúru vo forme kombuchy a japonského vodného kefíru.

Okrem toho pijem iba vodu, nesladené čaje a zeleninové a ovocné vlastnoručne vyrobené šťavy. V podstate vypijem 1,5 – 2,5 litra tekutín denne. Chlieb som začal kupovať tmavý, celozrnný, nie krájaný a balený, ale čerstvý. Do tých sa spravidla nepridávajú žiadne chemické látky.

Na detoxikáciu tela som začal užívať infračervenú saunu a konzumujem zelené potraviny – chlorellu a mladý jačmeň. Pravdu povediac, vôbec nemám pocit, že by zmena stravovacích návykov nejako ovplyvnila môj dovtedy zabehnutý denný režim. Práve naopak.

Tým, že som začal konzumovať viac surovej stravy, mám o niečo viac voľného času, ktorý som predtým venoval príprave pokrmov. Okrem toho všetkého som sa ešte začal venovať bioelektronickej liečbe podľa MUDr. Clarkovej, Rife-a, Naessensa, ktorá mala podľa mňa zásadný podiel na zbavení sa mojich hemoroidov.

Na tomto mieste som chcel pôvodne svoj článok ukončiť, ale napokon som sa rozhodol pokračovať. Okrem toho, že som čitateľovi ešte ostal dlžný vysvetlenie ohľadne mojej neplodnosti, rozhodol som sa tak učiniť ešte z jedného dôvodu.

Zostatok článku je síce adresovaný viac-menej jednej osobe, ale myslím, že takýmto spôsobom dokážem čitateľovi lepšie priblížiť môj pohľad na scestnú konvenčnú medicínu a moje získané skúsenosti.

Jeden môj veľmi blízky človek bez ohľadu na to, že by vedel všetky okolnosti a skutočnosti o ktorých som už písal, mi po otcovej smrti povedal, že keby otec bral chemoterapiu a chodil naďalej ku konvenčným doktorom, mohol si požiť ešte aspoň rok. Že pozná ľudí, ktorí chemoterapiu berú a sú ešte tu.

O veľmi dôležitých udalostiach a okolnostiach ohľadne liečby môjho otca uvedených v tomto článku, ktoré mu unikli a o ktorých nevedel takmer nič, som s ním nechcel debatovať.

Napr. o tom, že otec bral chemoterapiu skoro až do smrti (žiaľ), že nie som zarytý odporca chemoterapie – metabolická medicína ju tiež využíva, ale v omnoho menších dávkach a iba v počiatočných štádiách choroby (čiže otec ju už nemal brať), že všetky liečebné a stravovacie postupy, ktorých sa otec snažil držať, sú niekoľkoročné a spravidla zakazované a utajované výsledky a skúsenosti doktorov a nie šarlatánov, atď.

Náš rozhovor by bol totižto na dlho a ja som sa rozhodol pre iný spôsob. Nehovoriac už o tom, že dotyčný by sa iba utvrdil vo svojej pravde.

Skúsil som sa s ním porozprávať o skúsenostiach, ktoré som nadobudol pri odstraňovaní svojich zdravotných problémov. O tom, že som si znížil tlak, zbavil som sa hemoroidov, ale stavil som hlavne na vyliečenie mojej vraj neplodnosti. Rozprával som mu o tom, ako by som mal podľa niekoľkých urológov splodiť potomka iba umelým spôsobom.

Aké zmeny nastali po tom, čo som tým doktorom neuveril a uveril som princípom metabolických doktorov, správnemu stravovaniu, správnej životospráve, ktorých som sa začal držať a ktoré som na sebe aplikoval.

Na tieto informácie mi povedal, že nemám veriť všetkým doktorom (myslel tým urológov), že ich nesmiem brať vážne, že si naháňajú robotu, že to je biznis, že aj oni chcú zarábať na svojich pacientoch.

Rozprával som mu o tom, že všetky vyšetrenia, ktoré som absolvoval, mu môžem predložiť. Prvé výsledky dokazovali, že pravdepodobnosť splodenia dieťaťa prirodzeným spôsobom bola u mňa 5 %.

Ďalej som mu rozprával o tom, že po zmene môjho prístupu k stravovaniu a životospráve, pravdepodobnosť vo veľmi krátkom čase začala rapídne narastať.

Že keby aj otec uveril týmto veciam naplno, prestal včas s chemoterapiou a dal si urobiť okamžite pruh, mohol byť ešte s nami a to nie iba rok, ale časovo neobmedzene. Týmto sa však naša debata skončila.

Povedal mi totižto, že to je môj názor a on má svoj názor.

Musíte uznať, že po takomto argumente sa už v debate pokračovať nedalo. Tohto človeka si nesmierne vážim. Žije však v sladkej nevedomosti a verí slepo niečomu, o čom v skutočnosti nič nevie a spolieha sa na odbornosť a profesionalitu konvenčných doktorov (česť výnimkám).

Už som sa v našej debate nedostal k otázke, na základe čoho si utvoril názor na túto problematiku, keď aj po viacerých mojich pokusoch si odmietal prečítať rôznorodý materiál, ktorý som mu predkladal za účelom získania podpory, spolupráce a pomoci z jeho strany pri otcovej liečbe. Vždy to skončilo argumentom: „papier veľa znesie“.

Prečo na jednej strane verí, že keby otec pokračoval v chemoterapii, ešte by žil a teda verí konvenčným onkológom a na druhej strane sú urológovia a odborníci z centier asistovanej reprodukcie tí, ktorým by som veriť nemal?

Prečo by som mal veriť konvenčným onkológom, ktorí predpisujú pacientom za účelom brutálnych obratov a ziskov z farmaceutického priemyslu chemoterapie, ktoré sú často neotestované a aplikujú sa na ľuďoch ako na pokusných králikoch a na druhej strane by som nemal veriť urológom a odborníkom z centier asistovanej reprodukcie, ktorým sa v konečnom dôsledku jedná o to, aby ľudia, ktorí to nemôžu dosiahnuť prirodzeným spôsobom, mali potomkov a ide im teda o nový život a o zachovanie budúcich generácií? A nech sa pre mňa za mňa na tom aj finančne nabalia.

To, že títo urológovia a špecialisti sú odborníci vo svojej oblasti (po mojich skúsenostiach môžem naozaj potvrdiť – snažili sa toľko, koľko len bolo v ich silách a bolo vidieť, že im ide naozaj o to, aby ma urobili šťastným) ich však neospravedlňuje v tom, že pacienta (zákazníka) „neskúmajú“ od základov a teda, že sa nezaoberajú tým čo konzumuje, ako žije, prípadne, že ho nepošlú za odborníkom v oblasti stravovania (onkologického pacienta aj k psychológovi).

Načo sú nám takí odborníci, ktorí Vám vedia presne stanoviť diagnózu, určiť aký máte problém, ale nevedia Vám povedať prečo k tomu došlo, ale hlavne to, ako sa dá daný problém v skutočnosti veľmi ľahko a to spravidla zmenou stravovacích návykov, životosprávy a bez predpísania liekov a finančného zaťaženia odstrániť?

A to, že sa to dá aj u onkologických pacientov, o čom som sa po mojich cca polročných skúsenostiach, žiaľ, iba čiastočne presvedčil aj ja, je absolútne smutné.

Nie je to náhodou spôsobené tým, že politika potravinárskeho a farmaceutického priemyslu je tak obrovská a silná, že sa to v konečnom dôsledku prejavuje na degradácii zdravotníctva, na tom, že lekár nás potrebuje liečiť a nie vyliečiť, na zvýšenej konzumácii liekov, na zvýšenom množstve chemických látok v potravinách, vo vode, v ovzduší, a na zvýšenom množstve chorôb u ľudí a to nie len onkologických pacientov? Úplne najsmutnejšie je to, že s tým ako jednotlivci nedokážeme nič urobiť a ovplyvniť to.

Ale vrátim sa k tomu môjmu blízkemu človeku. Ešte keď sa otec liečil, tak som sa s dotyčným pochytil. Okrem iného mi vytkol, že on by sa nikdy nevŕtal do medicíny, čiže do niečoho, v čom sa nevyzná. Že on nie je doktor a že ani ja nie som doktor a že som vyštudoval úplne inú oblasť.

Jediné, na čo som sa vtedy zmohol, bola otázka, že ak by vedel o nejakej inej metóde, ktorá by otcovi pomohla a ktorá sa dá dokonca aplikovať i popri chemoterapii, či by ju otcovi neodporučil? Aspoň tu sme sa zhodli.

Dnes už by som mu argumentoval iným spôsobom. Inou jednoduchou otázkou. Ako je možné, že si si dokázal postaviť dom, keď nie si vyštudovaný stavbár? Prípadne, ako je možné, že sa neotráviš hubami, keď nie si mykológ?

Nie je to náhodou tým, že tvoje skúsenosti s ich zberom a prípravou Ťa postupne priviedli k tomu, že sa nebojíš ohrozovať svoj život, ako aj život svojich blízkych? A to, že v prípade konzumácie smrteľne jedovatej huby o život ide, nikomu hádam vysvetľovať nemusím.

Otec sa na základe skúseností s metabolickou liečbou a na základe informácií ktoré som mu poskytoval a ktoré si si Ty odmietal čo i len prečítať, v konečnom dôsledku rozhodoval sám. A aj napriek mojim námietkám, výstrahám, ba dokonca hádkam, to bolo, žiaľ, často tvrdohlavo a chybne.

A tak, ako v prípade riskovania ohrozenia života konzumáciou nesprávnej huby, išlo aj v jeho prípade o život a nie o fazuľky. Nikdy by som si nedovolil hazardovať s ľudským životom, obzvlášť, ak išlo o život môjho otca.

To, že vedomosti a informácie o metabolickej liečbe sme s otcom získali vo veľmi krátkej dobe, ale o to intenzívnejšou prácou (dokonca som nespával) a ešte k tomu od skutočných doktorov, ešte neznamená, že by som za ne „nedal ruku do ohňa“.

Sú tvoje znalosti v oblasti mykológie získané väčšinou iba zo starých hubárskych kníh na takej úrovni, že si môžeš s pokojným svedomím dovoliť pripraviť pokrm z húb a tak ohroziť nielen svoj život? Dištancovať sa od podstaty problému je v skutočnosti naozaj veľmi jednoduché.

Zároveň mi je veľmi ľúto, a to sa netýka iba môjho blízkeho človeka, ale aj mnohých ďalších z môjho okolia, že aj napriek tomu, že každý máme nejaký zdravotný problém, nič s tým nerobíme.

Keď im poviem, aké ľahké je zbaviť sa napr. vysokého tlaku, tak Vám odpovedia, že „teoreticky to vedia aj oni“ a naďalej pokračujú v konzumácii liekov na vysoký tlak. Ono je ľahšie povedať si: „teoreticky to ovládame aj my“, ako skúsiť prestať konzumovať stravu, na ktorú sme za tie dlhé roky zvyknutí a zrazu zmeniť stravovacie návyky.

Keď sa im snažím povedať, že podstata problému je v odstraňovaní príčin a nie dôsledkov, čo zvyčajne zvyknem argumentovať MUDr. Fulovou a jej detoxikačnou kúrou, dočkám sa odpovede, že „na niečo predsa musia umrieť“.

Veria viac konvenčným doktorom a ich, vo veľkej miere nezmyselným liekom a liečebným postupom, ako skutočným odborníkom a doktorom, ktorí väčšinu ich problémov dokážu odstrániť bez liekov a finančných strát.

Smutné je to, že nepomáha ani argument, že to, že umrieť musia, je síce pravda, ale ak by som mal posledných povedzme 20 rokov svojho života trpieť na nejaký vážny zdravotný problém a potom naň umrieť, tak to radšej už dnes pristúpim k správnej životospráve, správnemu stravovaniu a pod., aby k tomu problému nedošlo.

A priznajme si, že nikto z nás, a to dokonca aj pri tej najväčšej snahe, nedokáže dodržiavať všetky zásady a venovať sa napr. problematike stravovania a správnej životosprávy (pohyb, psychika) naplno, takže v konečnom dôsledku je tých podnetov na vypuknutie tej – ktorej choroby aj tak dostatok. Spôsobené je to napr. stresmi, rýchlym životným štýlom, zamestnaním, atď.

Podstatné však je uvedomovať si to, čo je správne a čo nie. A to, čo je správne a čo nesprávne, čo je pravdivé a čo nie, sa dozviete naozaj iba skúmaním, bádaním a selektovaním informácií. Tie pravdivé a spravidla utajované sa však dozviete, žiaľ, iba na internete.

Väčšina z nich sú v anglickom jazyku a teda má k nim prístup iba ten, kto tento jazyk ovláda. Preto moja vďaka patrí hlavne zástupcom medzinárodnej „Kampane za pravdu v medicíne“ za to, že priniesli anglickú stránku na Slovensko a za ich informácie o mnohých skutočnostiach, ktoré odštartovali môj záujem o zdravotníctvo, správnejšie stravovanie a správnejšiu životosprávu.

Môj otec, ktorého som mal, mám a navždy budem mať rád, už žiaľ tieto informácie a overovanie si pravdy o medicíne neocení. Pre mňa však boli, sú a budú veľkým prínosom a zároveň boli základom pre fakt, že krátko na to, ako mi urológovia potvrdili, že to u mňa nie je možné, splodil som nový život – môjho potomka.

Je mi jasné, že tento článok je už aj tak dosť dlhý, ale nasledovné informácie sú pre mňa čerstvé a tak si ich dovolím ešte napísať. Nedávno som v televízii zachytil informáciu o tom, že Košická onkologická nemocnica zakúpila nový prístroj, ktorý slúži na cieľenejšie a presnejšie ožarovanie. Pacienti sa vraj môžu tešiť z toho, že ožarovanie bude spôsobovať menej vedľajších účinkov.

Prečo 100 miliónov vynaložených peňazí na tento prístroj neinvestovalo Ministerstvo zdravotníctva do informovanosti o vplyve radikálnej zmeny stravovania na priebeh liečby onkologického pacienta, prípadne do výskumov liečby prostredníctvom amygdalínu, vitamínu C, enzýmov, DMSO, atď., ktorá je bez vedľajších účinkov, trvalých následkov a s niekoľko násobne vyššou úspešnosťou ako ožarovanie?

Ďalšia informácia, ktorú som pre zmenu zachytil v rádiu, pojednávala o výsledkoch štatistík, ktoré poukazujú na skutočnosť, že deti na Slovensku pijú málo mlieka. Podľa tejto informácie nedostatočné pitie mlieka ohrozuje ich správny vývin a objavujú sa obavy o zdravie mladej generácie.

Už za čias socializmu nás ako deti nadájali mliekom a vypadá to tak, že kampaň stále pokračuje. Nie je to náhodou spôsobené tlakmi potravinárskeho a farmaceutického priemyslu, ktoré podľa mňa idú ruka v ruke a obohacujú sa na úkor pacientov?

Ale veď prečo nie. Nech sa páči. Aspoň liter mlieka denne. Ale potom sa nečudujme, že počet detí trpiacich na leukémiu sa stále zvyšuje.

Ja som celý svoj doterajší život mlieko pil. Mal som ho veľmi rád a patrím k tým „nešťastným“ 80% populácie Slovákov, ktorí majú enzým na štiepenie mliečneho cukru a pitie mlieka im teda nespôsobuje žalúdočné problémy. Skúste naliať pohár mlieka napr. Číňanovi a uvidíte, ako sa Vám za to poďakuje (v Číne je takmer 100% intolerancia mlieka).

Po tom, ako som sa dozvedel, že jeho pravidelné pitie má viac negatívnych, ako pozitívnych účinkov, som rád, že aj napriek jeho značnej konzumácii sa u mňa doposiaľ neprejavili nejaké závažné problémy. Prestal som ho piť.

Myslíte si, že skončiť s pitím mlieka je taký veľký problém? Myslíte si, že sa cítim horšie ako predtým? Myslíte si, že bielkoviny, alebo vápnik, ktoré obsahuje, sa nedajú nahradiť inou potravinou? Čas ukáže…

To sú v skratke moje krátkodobé skúsenosti s metabolickou medicínou, konvenčnou medicínou a jej svinskou politikou. Aj keď si môj otec tento článok už nikdy neprečíta, verím, že pomôže aspoň mnohým ďalším a držím všetkým palce pri ich hľadaní a selektovaní pravdy o medicíne a pri odstraňovaní svojich zdravotných problémov.

Ak by som mal totižto vtedy, keď som stál pri otcovom nemocničnom lôžku také informácie a skúsenosti s touto problematikou, aké mám dnes a podarilo by sa mi na to otca  presvedčiť (som si istý, že teraz by to už šlo), ani sekundu by som neváhal vynaložiť finančné prostriedky na zabezpečenie jeho liečby na nejakej metabolickej klinike, napr. v už spomínanom Mexiku.

V konečnom dôsledku by sa tie prostriedky možno vyrovnali tým, ktorých bolo otcovi tak ľúto. A ak si niekto myslí, že otcov chybný prístup bol spôsobený hlavne jeho vekom, tak Vás môžem uistiť, že ste na omyle.

Poznám jednu rovesníčku, ktorá tiež chodí k onkológom a iným zadubeným konvenciou ovplyvneným odborníkom, a aj napriek tomu, že som jej čiastočne priblížil moje skúsenosti a informácie o medicíne, stále verí konvencii a nechá si ničiť svoje zdravie.

A to prosím žije vo Švajčiarsku. Všetko to, čo jej konvenčná medicína spôsobila a ešte len nedajbože spôsobí, je už však jej príbeh …

Cieľom tohto článku v žiadnom prípade nebolo poukázať na nedostatky môjho zosnulého otca, prípadne uraziť mne veľmi blízkeho človeka. Netvrdím, že otec počas svojej liečby nerobil chyby, ale s určitosťou si dovolím povedať, že sa nechal „zavraždiť“ chybným konvenčným zdravotným systémom.

Ak by totižto medicína nebola politikou a bola by aspoň ako-tak „poctivá“, a teda jej cieľom by bolo vyliečenie a nie liečenie chorých, poskytnutie potrebných, pravdivých, neutajovaných a nie zmätočných informácií, k väčšine otcových, narušenou psychikou a zmätenosťou ovplyvnených chybných rozhodnutí a činov, by nedošlo.

Či už to bol vplyv chybného zdravotného systému, konvenčných doktorov, alebo konvenciou ovplyvnených blízkych rodinných príslušníkov a otcových priateľov, ktorí ho podporovali v nesprávnych veciach, aj napriek mojej snahe zmeniť to, v konečnom dôsledku to spôsobilo jeho smrť.

Hlavným cieľom teda bolo prispieť k ukázaniu pravdy o medicíne a zároveň to bola potreba upozorniť čitateľa, že aj napriek snahe zachrániť život vlastnému rodičovi a to spôsobom, ktorý je konvenciou neuznávaný, zakázaný, často krát až zákonom stíhaný, ale o to pravdivejší, poctivejší, jediný a jedinečný, môže sa stretnúť s odporom a nepochopením, dokonca aj zo strany blízkych ľudí.

S pozdravom

Róbert,
Bratislava, júl 2008

PS: Otec, mám Ťa rád…

Súvisiace články

• Pozor! Užívanie týchto bežných liekov po chemoterapii vás môže zabiť
• Rakovina hrubého čreva a konečníka – príčiny a prvá pomoc
• Ulcerózna kolitída a Crohnova choroba: Skutočné príčiny a prírodná liečba
• Pokračovanie príbehu pani Rút: Rakovina žalúdka je už vyliečená