Psychologička vysvetľuje, prečo zármutok nie je niečo, čo sa dá len tak prekonať

Bolesť, ktorú cítime, keď stratíme niekoho blízkeho, je tak hlboká, že máme pocit, akoby sa navždy stratila podstatná časť našej vlastnej osobnosti. V dôsledku toho potom prežívame trýznivý pocit našej vlastnej neúplnosti.

Je to ako bezodná diera v našej hrudi, pri ktorej nám hrozí, že ak sa budeme príliš dlho zdržiavať pri jej okraji, ak budeme príliš dlho hľadieť do jej temnej nekonečnej hlbočiny, môže nás neodvratne navždy pohltiť.

A hoci sa môžeme od okraja tejto temnej priepasti odtiahnuť, ľahko sa môže stať, že sa k jej okraju znova priblížime okľukou.

Táto „okľuka“ späť k okraju priepasti má často podobu nejakej spomienky, napríklad na to, ako náš blízky oslavoval narodeniny. Skrátka, čokoľvek čo v nás vyvoláva pocity a spomienky, nás veľmi rýchlo môže priviesť späť k tejto temnej priepasti.

Klinická psychologička Maria Lamia vysvetľuje, že predstava o „prekonaní“ alebo spracovaní zármutku zo straty blízkej osoby je vo väčšine prípadov mýtus. Typ myslenia, z ktorého vychádzajú aj predstavy o prekonaní smútku, sa často začína formovať už v detstve.

Maria Lamia vysvetľuje: „Pred niekoľkými rokmi som bola hosťom diskusnej relácie pre deti v jednom rádiu. S detskými poslucháčmi sme sa rozprávali na tému straty blízkej osoby.

Jeden 8-ročný chlapec, ktorému pred dvoma týždňami umrel starý otec, sa ma pýtal, ako by mohol prekonať svoj smútok – chcel to vedieť preto, lebo na svojho starého otca myslel neustále, a tak sa nedokázal na nič sústrediť.“

Fázy smútku

Za mylné predstavy ohľadom prekonania smútku môže do istej miery asi aj samotná psychológia, ktorá často operuje koncepciou „piatich fáz smútku“.

Ak ste o piatich fázach smútku ešte nepočuli, nižšie vám podávame ich stručný prehľad:

1. Odmietanie – keď sa prvýkrát dopočujeme o strate blízkej osoby, je úplne normálne mať myšlienky ako „To nie je pravda. Nestalo sa to.“

V tejto fáze je bežné, ak cítime šok alebo otupenosť. Je to však len dočasný spôsob, ako sa vyrovnať s návalom zdrvujúcich emócií. Jedná sa teda o obranný mechanizmus.

2. Hnev – ako si však postupne začneme v plnej miere uvedomovať, čo sa stalo, nebudeme mať inú možnosť, ako čeliť bolesti zo straty blízkej osoby. Najčastejšími pocitmi tu bývajú frustrácia a bezmocnosť.

Tieto dva pocity sa neskôr zmenia v hnev. Tento hnev potom zvykneme nasmerovať na druhých, na vyššiu silu alebo na život vo všeobecnosti.

Bežné je tiež hnevať sa na zosnulú milovanú osobu, pretože bez nej sme tu ostali osamelí.

3. Vyjednávanie – v tejto fáze sa v myšlienkach stále vraciame k tomu, čo sme mohli urobiť, aby sme strate blízkej osoby zabránili.

Bežnými myšlienkami vtedy bývajú „Keby som len…“ alebo „Čo keby…“. Dokonca môžeme mať sklon vyjednávať či dohadovať sa s vyššou silou.

4. Depresia – tu nastupuje fáza smútku, pretože si začíname naplno uvedomovať stratu blízkej osoby a vplyv tejto straty na náš život.

Medzi najčastejšie prejavy depresie patria plač, problémy so spánkom či nechuť do jedla. Vo fáze depresie sa cítime byť zdrvení, osamelí a sme plní ľútosti.

5. Zmierenie – v tejto poslednej fáze smútku sme sa zmierili so skutočnosťou straty blízkej osoby. Prijali sme fakt, že čo sa stalo, už nemožno zmeniť.

Práve v tejto poslednej fáze sa ľudia často dopúšťajú chyby, pretože si myslia, že po nej už strata blízkej osoby nebude na nich nijako vplývať. A často sa potom stáva, že sa im vrátia všetky pocity, ktoré ich znova zavedú na okraj tej temnej bezodnej priepasti.

Maria Lamia to ďalej objasňuje:

„Klinické údaje jasne ukazujú, že každá strata blízkej osoby po čase znovu vyvolá u pozostalých cnenie po zosnulom a smútok.

Je to snáď preto, lebo títo pozostalí ešte neprešli všetkými stanovenými piatimi fázami smútku, a teda ešte nedospeli k spracovaniu a uzavretiu celej epizódy?

Alebo je to preto, lebo sa ešte „neprepracovali cez stratu“ blízkej osoby, tak ako to smelo navrhujú niektorí terapeuti? Nie. Je to preto, lebo stratu blízkej osoby jednoducho nikdy nebude možné úplne prekonať.“

Prečo nie je možné a ani by sme sa nemali snažiť stratu blízkej osoby „prekonať“?

Hoci počiatočné emócie, ktoré nasledujú po strate blízkej osoby, zvyknú po čase zo svojej intenzity strácať, nikdy nevymiznú úplne. Tieto emócie môžu ožiť pod vplyvom akéhokoľvek podnetu, ktorý nám zosnulú osobu nejako pripomína.

Často je to napríklad oslava narodenín, výročie úmrtia alebo nejaká činnosť, ktorú sme vykonávali spolu so zosnulou osobou.

Keď sa to stane prvýkrát, tieto znovu oživené emócie budeme vnímať ako obrovské prívalové vlny, ktoré nás každú chvíľu môžu úplne zdrviť a uväzniť pod svojou ťarchou. Každým razom však budú tieto vlny menšie a menšie.

Maria Lamia vysvetľuje:

„Zármutok zvykne vyplávať na povrch vplyvom vonkajších faktorov, ktoré nám oživujú spomienku na zosnulú osobu. Takýmto vonkajším faktorom môže byť napríklad nejaké výročie.

Dôvod treba vidieť v tom, že zármutok je emócia, ktorá plní funkciu akéhosi mierneho „výstražného signálu“. Účel tohto výstražného signálu však spočíva v tom, že nám pomáha pamätať si a nie zabúdať.“

Ako sa teda máme postaviť k nášmu zármutku?

Odpoveď sa skrýva už v samotnej otázke. Namiesto toho, aby sme sa snažili tieto emócie v sebe pochovať, mali by sme ich prijať v celom ich rozsahu.

Hoci vonkajšie spúšťače so sebou prinášajú všetky tie pocity straty, prinášajú so sebou aj mnoho krásnych spomienok na tie chvíle, ktoré sme prežili v blízkosti milovanej osoby.

„Napriek tomu sa väčšina ľudí stavia k svojmu zármutku tak, že sa pokúšajú zabudnúť – snažia sa ho prekonať – čo je v úplnom protiklade s účelom tejto emócie.

Práve preto by sme sa nemali snažiť zabudnúť, ale práve naopak, snažiť sa rozpomenúť na to, čo sa nám snaží táto emócia povedať, a potom to aj akceptovať,“ konštatuje Maria Lamia.

Neignorovaním týchto emócií získame aj lepšiu predstavu o stave nášho zdravia. Dnes je už všeobecne známe, že je nezdravé snažiť sa potláčať emócie.

Ak sme však voči sebe dostatočne úprimní a otvorení, možno sa nám podarí určiť, či sa za našim zármutkom neskrýva aj nejaká iná duševná potreba.

Keď si budeme všetky tieto pocity uvedomovať, budeme môcť tiež ľahšie určiť, či pri vyrovnávaní sa s našim zármutkom nepotrebujeme aj pomoc poradcu, psychológa či psychiatra.

Záver

Zármutok je emócia, ktorá sa môže objavovať v priebehu celého nášho života. Avšak celkom určite nás bude sprevádzať po celý čas, ako bude v našej pamäti existovať spomienka na našu milovanú zosnulú osobu.

Celoživotná skúsenosť s touto emóciou je zhrnutá v prvých troch riadkoch básne Tajné výročia srdca (Secret Anniversaries of the Heart), ktorej autorom je Henry Wadsworth Longfellow:

Najposvätnejšie zo všetkých sviatkov sú tie,

ktoré si nechávame pre seba v tichosti a osamote;

tajné výročia srdca.

Zdroj: theheartysoul.com, Spracoval: Badatel.net

Súvisiace články

• Globalisti z WEF prichytení pri ničení dôkazov o zlovestnom pláne na ovládanie mysle ľudí
• Biotechnologická firma chce ovládať mysle ľudí prostredníctvom neuromodulácie
• Popredný neurológ prezradil, že ADHD neexistuje: „Vymysleli ho, aby spravili deti závislé na liekoch.“
• DMSO: Zázračný liek podobný ivermektínu, čo lieči „neliečiteľné“ mŕtvice a neurologické poškodenia