Tak, opäť raz mám prácu. Našiel som si dobre platené zamestnanie v technickom obore a zdá sa, že život po deviatich mesiacoch cestovania sa konečne vracia do normálu.
Pretože som žil pomerne odlišný životný štýl počas doby, keď som bol preč, toto náhle prehupnutie do pracovnej doby od 9-tej do 5-tej, odhalilo niečo, čo som doteraz prehliadal.
Od momentu, kedy mi bola ponúknutá práca, som so svojimi peniazmi začal nakladať výrazne nezodpovednejšie.
Nebol som hlúpy, len trocha rýchly s vyťahovaním peňaženky.
Príklad – opäť si kupujem drahé kávy, hoc u nás nie sú také vynikajúce ako flat whites na Novom Zélande. Tiež sa mi nedostáva toho pôžitku si ich vychutnať na slnečnej verande v kaviarni.
Keď som bol preč, tieto nákupy sa diali viac bez prípravy a po pravde, som si ich aj viac užíval.
Nehovorím o veľkých, extravagantných nákupoch. Mám skôr na mysli malé, bežné míňanie na veci, ktoré v skutočnosti nepridávajú môjmu životu nejakú extra hodnotu. A to prvú výplatu budem mať až o 2 týždne.
Keď sa na to pozerám spätne, robieval som ich vždy, keď som mal dobré zamestnanie – šťastné míňanie počas „rozhadzovačných chvíľ“. Avšak po strávení 9 mesiacov života s batohom na chrbte a bez príjmu, si jednoducho nedokážem pomôcť. Som si ale tohto fenoménu viac vedomý.
Predpokladám, že je to z toho dôvodu, lebo som znovuzískal istý štatút. Teraz, keď som dobre platený profesionál, mám pocit, že mám nárok na určitú mieru rozhadzovania.
Určite poznáte ten pocit sily, ktorý sa dostaví, keď na niečo len tak, bez prílišného rozmýšľania, vyhodíte zopár eur. Cítite sa naozaj dobre, keď si túto silu peňazí demonštrujete a keď zároveň viete, že za krátku dobu znova „dorastú“.
To, čo robím, vôbec nie je nezvyčajné. Zdá sa, že všetci okolo mňa robia to isté. Myslím si, že som sa len znovu vrátil do normálnej spotrebiteľskej mentality po tom, čo som nejaký čas strávil mimo nej.
Jedno z najprekvapujúcejších zistení, na ktoré som prišiel počas svojich zahraničných ciest (vrátane drahých krajín) bolo, že som počas nich minul oveľa menej peňazí, ako som minul doma, keď som viedol život bežného zamestnaného človeka.
Mal som však oveľa viac voľného času, navštívil som najkrajšie kúty sveta, stretával som nových ľudí naľavo aj napravo, bol som pokojný a zmierený a vôbec, strávil som nezabudnuteľný čas. A nechápem ako, ale stálo ma to oveľa menej než môj život doma v štýle od deviatej do piatej.
Zdá sa, že keď som cestoval, som za svoje euro dostal oveľa viac. Prečo?
Kultúra nepotrebných vecí
Tu na západe sa životný štýl míňania peňazí na nepotrebné veci u ľudí úmyselne kultivuje veľkými korporáciami. Firmy zo všetkých oborov priemyslu majú veľký záujem na tom, aby boli ľudia so svojimi peniazmi neopatrní.
Oni pri každej príležitosti vyhľadávajú spôsoby, ktorými podporia u verejnosti zlozvyk vynakladať peniaze na hlúposti.
V dokumentárnom filme Korporácia (The Corporation) rozoberá marketingová psychologička jednu z metód, ktorú používa na zvýšenie predaja. Jej tím skúmal ako nabádanie detí, aby presviedčali rodičov ku kúpe, zvýšilo pravdepodobnosť, že rodičia svojmu dieťaťu danú vec aj kúpia.
Zistili, že 20 až 40% nákupov hračiek by sa neuskutočnilo, ak by deti rodičov ku kúpe nenabádali. Tiež by sa neuskutočnila jedna zo štyroch návštev tematického parku. Tieto štúdie potom používali na propagáciu svojich výrobkov priamo deťom a povzbudzovali ich, aby vyzývali svojich rodičov ku kúpe.
Táto jediná marketingová kampaň predstavovala príjem niekoľkých miliónov dolárov z dopytu, ktorý bol kompletne umelo vykonštruovaný.
Ako raz zahlásila Lucy Hughes, spoluautorka „Faktora nabádania“:
Dokážete spotrebiteľov zmanipulovať tak, aby nejakú vec chceli a teda vaše produkty aj kúpili.
Toto je len jeden malý príklad niečoho, čo sa tu deje už veľmi dlhú dobu.
Veľké firmy nezarábajú svoje milióny propagovaním skvelých vlastností ich produktov. Ony ich zarobia tak, že u miliónov ľudí vytvoria kultúru, v ktorej kupujú oveľa viac vecí než potrebujú a snažia sa zahnať nespokojnosť pomocou peňazí.
Kupujeme veci, aby sme sa potešili, aby sme držali krok so susedmi Novákovými, aby sme naplnili svoje vízie z detstva o tom, ako bude vyzerať naša dospelosť, alebo aby sme svetu dávali najavo svoj status.
No a samozrejme, pre veľa ďalších psychologických dôvodov, ktoré majú len málo spoločného s užitočnosťou kupovaného produktu.
Koľko vecí je u vás doma v špajze, pivnici alebo garáži, ktoré ste za posledný rok ani raz nepoužili?
Skutočný dôvod pre 40 hodinový pracovný týždeň
Konečným nástrojom firiem pre udržiavanie takejto konzumnej kultúry je vytvorenie 40 hodinového pracovného týždňa a jeho akceptácia ľuďmi, že toto je normálny život.
Pri takýchto pracovných podmienkach si ľudia musia vybudovať svoj život po večeroch a víkendoch. Uvedené usporiadanie nás robí viac náchylnými pre veľké míňanie na zábavu a pôžitky, pretože náš voľný čas je príliš vzácny.
Som späť v práci ešte len zopár dní a už pozorujem, že zmysluplnejšie aktivity ako prechádzky, čítanie, meditácie a písanie rýchlo vypadávajú z môjho života.
Jedna podozrivá podobnosť medzi týmito aktivitami je, že všetky nestoja vôbec nič alebo len veľmi málo peňazí. No zaberú viac času.
Zrazu mám oveľa viac peňazí, no oveľa menej času. To znamená, že teraz už mám oveľa viac spoločné s typickým Európanom, ako som mal len pred pár mesiacmi.
Keď som bol v zahraničí, nezaváhal by som stráviť deň prechádzkou v národnom parku alebo čítaním knihy niekoľko hodín na pláži.
Teraz sa takáto aktivita javí ako nemysliteľná. Robenie hociktorej by mi zabralo väčšinu z mojich vzácnych víkendových dní!
Posledná vec, ktorú sa mi chce robiť, keď sa večer vrátim z práce, je cvičenie. Tiež je to posledná vec, ktorú sa mi chce robiť po večeri, pred spaním alebo hneď, ako sa ráno zobudím. No a to je bohužiaľ všetok voľný čas, ktorý počas týždňa mám.
Ono sa to zdá ako problém s jednoduchým riešením: Menej pracovať, aby som mal viac času. Veď som sám sebe už raz dokázal, že viem žiť zmysluplný život aj s menším množstvom peňazí, ako zarobím teraz.
Bohužiaľ, to je v mojej branži takmer nemožné a rovnaké to zrejme bude aj v ostatných zamestnaniach.
Buď pracujete 40 hodín alebo nula. Moji klienti a dodávatelia sú všetci hlboko zakorenení v štandardnej pracovnej kultúre. Aj keby sa mi podarilo presvedčiť svojho zamestnávateľa, no od klientov by bolo nepraktické žiadať, aby odo mňa už nič nechceli po 13:00 hodine.
8 hodinový pracovný deň bol prvý krát uplatnený počas priemyselnej revolúcie vo Veľkej Británii v 19. storočí. Bola to vymoženosť pre vykorisťovaných továrenských robotníkov, ktorí predtým pracovali 14 až 16 hodín denne.
Ako sa postupne vyvíjali technológie, pracujúci vo všetkých priemyselných oboroch boli schopní vyprodukovať väčšiu hodnotu, za kratší čas. Mysleli by ste si preto, že to povedie ku kratším pracovným dňom.
Nie, k tomu však nedošlo. Prečo?
8 hodinový pracovný deň je pre veľké firmy príliš ziskový nie pre množstvo práce, ktorú ľudia počas tej doby vynaložia (mimochodom, priemerný kancelársky pracovník reálne počas 8 hodinovej doby pracuje menej ako 3 hodiny).
Ziskový je preto, lebo ich pozdržanie v práci z nich vytvorí masu ľudí s obrovskou chuťou do nakupovania.
Obmedzovanie množstva voľného času znamená, že ľudia platia oveľa viac za pohodlie, uspokojenie a akúkoľvek inú úľavu, ktorá sa dá kúpiť. Drží ich to pri pozeraní televízora a reklamy v ňom. Drží ich to bez vyšších ambícii keď sú mimo práce.
Boli sme privedení do kultúry, ktorá bola vytvorená za účelom, aby sme boli unavení, hladní po pôžitkoch, ochotní veľa platiť za pohodlie a zábavu. A čo je najdôležitejšie, aby sme boli mierne nespokojní so svojimi životmi a preto, aby sme pokračovali v túžbe po veciach, ktoré nemáme.
Kupujeme veľa preto, lebo sa zdá, že nám stále voľačo ešte chýba.
Ekonomiky západných krajín, hlavne USA a Európskej Únie boli vybudované na prekalkulovaných princípoch uspokojovania potrieb, závislosti a míňaní peňazí na nepotrebné veci.
Míňame, aby sme sa obveselili, aby sme sa odmenili, aby sme oslávili, aby sme vyriešili problém, aby sme potvrdili okoliu svoj status, no a samozrejme aby sme uľavili svojej nude.
Viete si predstaviť, čo by sa stalo, ak by všetci obyvatelia Ameriky a Európy prestali kupovať tie množstvá nepotrebných vecí, ktoré neprispievajú žiadnou hodnotou ku kvalite nášho života?
Ekonomika by skolabovala a nikdy by sa už nezotavila.
Všetky dobre zdokumentované problémy západného sveta, akými sú obezita, depresia, znečistenie a korupcia sú cenou za vybudovanie a udržanie multi-biliónovej ekonomiky. Na to, aby tá bola zdravá, spoločnosť musí ostať chorá.
Zdraví a šťastní ľudia necítia, že by potrebovali niečo viac ako to, čo už majú. To znamená, že nekupujú priveľa zbytočností, nepotrebujú byť priveľa zabávaní a nepotrebujú pozerať priveľa televíznej reklamy.
Kultúra 8 hodinového pracovného dňa je najsilnejším nástrojom veľkého biznisu pre udržanie ľudí stále v tom istom stave vnútornej nespokojnosti, kde riešením na každý problém je niečo si kúpiť.
Možno ste už počuli o Parkinsonovom zákone. Je často používaný v súvislosti so spotrebou času: Čím viac času ste dostali na vykonanie nejakej roboty, tým viac času vám to zaberie.
Je obdivuhodné, ako veľa dokážete urobiť za 20 minút, ak 20 minút je všetko čo máte. Ak máte celé popoludnie, potom to zrejme zaberie oveľa viac času.
Väčšina z nás pristupuje k peniazom nasledovne: Čím viac zarobíme, tým viac minieme. Nie je to o tom, že zrazu musíme minúť viac len preto, že viac máme. Len môžeme, a preto tak aj urobíme.
V skutočnosti je pre nás veľmi ťažké vyhnúť sa zvyšujúcemu životnému štandardu (respektíve vyššej miere míňania peňazí), keď nám zvýšia plat.
Nemyslím si, že by sme mali zavrhnúť celý tento systém a ísť žiť do lesa a tváriť sa, že sme nejakí prírodní ľudia. Mohli by sme však lepšie pochopiť, čím nás veľký biznis chce mať. Pracovali celé dekády na vytvorení ideálneho konzumenta. A to sa im aj podarilo.
Pokiaľ nie ste nejaká anomália, váš život vám bol už dopredu nadizajnovaný.
Perfektný zákazník je nespokojný, ale s nádejou, nezaujíma sa o vážny osobnostný rozvoj, je vysoko navyknutý na televíziu, pracuje na plný úväzok, zarába slušný plat, počas svojho voľného času je pôžitkár a nejako sa pretĺka životom.
Ste to vy?
Pred dvoma týždňami by som povedal: „Do pekla, nie, toto nie som ja!“
Ak však všetky nasledujúce týždne budú ako bol tento posledný, tak predchádzajúca veta môže byť len zbožným želaním.
Zdroj: The Real Reason For The Forty-Hour Workweek, Spracoval: Badatel.net
Súvisiace články
Odoberajte nové články na email!
Ušetrite čas a prihláste sa na odoberanie nových článkov priamo do vašej emailovej schránky:
Naša garancia: Nikdy Vám nepošleme spam a kedykoľvek sa môžete odhlásiť.
Upozornenie: Tento článok je názorom jeho autora. Zdravotné rady v žiadnom prípade nenahrádzajú konzultáciu ani vyšetrenie lekárom. Príspevky a komentáre pod článkom môžu vyjadrovať postoje, ktoré sa nemusia zhodovať s postojmi redakcie.
a ja už som si začal pripadať divný
ale po tomto článku mi padol kameň zo srdca
diky super članok
veľmi výstižný článok na zamyslenie…určite sa nedá odporovať, je to tak. Sám nezarábam veľa, no spolu s manželkou na tom nie sme ani najhoršie, čiže ak sú peniaze, niečo si doprajeme, ak nie tak nie, presne ako sa píše v článku…jediný rozdiel v našom prípade je, že reklamy nesledujeme, najprv sa rozhodneme čo chceme kúpiť a potom pátrame kde a za koľko a pod.
No vystihnuté to bolo perfektne v tom zmysle, že človek si proste povie a prečo by som sa teraz neodmenil, zaslúžim si sem tam si niečo dopriať napr.
Na tú knihu sa pozriem čo sa tam spomína.
problem nieje v 40-tich hodinach ale v tom ze koncis o 17-tej,
ja koncim o 15-tej a tiez robim osem hodin denne. horsie to je v tom ze priatelia su stale v robote, zatial co ja uz sedim doma
Súhlasím s nevyužitím pracovného času úradníkov. Iste by väčšina súhlasila so skrátením pracovného času o polovicu pri rovnakom „množstve“ práce, ale za pôvodný plat, t. j. ako pri 40 hodinovom pracovnom čase. Teraz sa len sťažujú, ale dovolím si tvrdiť, že nik z úradníkov nemaká celý pracovný čas na 100%.
Poďme von s takýmto referendom a zanikne personálny audit… 😀
Výborne vystihnutý článok.
Autor si trochu odporuje: podle jeho logiky „čím méně volného času, tím více utratím“ by nás ti mocní vládci (dle něj korporace) držely v práci co nejdéle, ne pouhých 8 hodin. To, že utrácíme za zbytečnosti je pravda a je to normální – tedy pokud na to máme (když nemám – neutrácím, třeba když se flakam po světě bez práce a bez peněz). A marketing je v tom hodně důležitý (zneužívání dětí je velmi rozšířené, oboustranně i dítě v reklamě „prodává“ velice dobře). Mnohem horší, než si občas koupit jednorázovou zbytečnost, je závazek permanentních plateb; nejvýznamější je hypotéka, nejmalichernější Spotify nebo Netflix. To teprve táhneme kouli řetězu na noze – ale když ono je to tak výhodné, že 😀
O osmihodinovou směnu se na konci 19. století teprve začalo bojovat – např. u nas byla uzákoněna se vznikem ČSR poprvé roku 1918.
pryc s prizivniky a nbezziskovkama vseho druhu je to „zidovina. Oni vtahli Polsko a Rusko do Napoleonskych valek 2. svetove. Pak se jich zbavily a zacal nebyvaly narust. Rusove, Polaci, Azerbajdzan, Uzberkistan, Kazachstan, Tadzikistan… Vsichni je vyhostili a zbavcili mo0ci9 a vlivy … a maji konencne nazust ekonomie jakou meli Rusove od Cara Alexandra ve kterem pokracoval Lenin a Stalin. USA okupovali pred 103 Vladivostok a tak Korcska museli popravit jako zradce …