Vyše 2000 „prírodných“ potravinových príchutí sú v skutočnosti umelé chemikálie

Priemysel potravinových príchutí má hodnotu miliárd dolárov. Chuťoví inžinieri sú veľmi dobre platení za to, aby zabezpečili, že nikdy nespoznáte rozdiel medzi „prírodnými príchuťami“ a tými skutočnými.

Chemici pracujúci pre pol tucta spoločností vyrábajú približne 80% všetkých prírodných a umelých príchutí na svete, aby potešili spotrebiteľov presvedčivými chuťami a arómami, ktoré pokladajú za lahodné a vábivé.

Z čoho teda pozostáva prírodná príchuť?

Rozhodne nie z ničoho prírodného.

Existujú stovky rôznych chuťových zložiek, ktoré sa pre dosiahnutie konkrétnej chute a vône odvodzujú od aminokyselín, mastných kyselín, sacharidov a ďalších živín.

Spoločnosti ako Givaudan či Cargill vytvárajú a vyrábajú príchute pre celý rad potravín, nápojov, cukroviniek, liekov (vrátane liekov na cmúľanie a tekutých na predpis), produkty ústnej starostlivosti (ako sú zubné pasty a ústne vody), kozmetiku (vrátane balzamu na pery), výživové produkty (vitamíny a športové gély), ba dokonca aj potravu pre domácich miláčikov.

A celkové princípy, ktorými sa riadia, sú v skutočnosti veľmi podobné tomu, čo sa robí v priemysle voňaviek.

Hoci sú tieto spoločnosti zodpovedné za to, že ich výrobky budú bezpečné pre ľudskú spotrebu (do čoho patrí prevencia alergických reakcií či vyhýbanie sa toxicite), nikdy neboli vedené žiadne dlhodobé štúdie na ľuďoch, ktoré by zisťovali, aké tie účinky vlastne sú.

Prioritou číslo jedna tohto priemyslu je pomáhať potravinárskym spoločnostiam dosahovať obrovské zisky, nie zaistiť ľuďom zdravie a bezpečnosť.

Aký je rozdiel medzi prírodnými a umelými príchuťami?

Prírodné a umelé príchute sú pre spotrebiteľa definované v zákonoch. Kľúčové riadky z tejto definície sú:

„Prírodná príchuť je esenciálny olej, oleorezín, esencia alebo extrakt, bielkovinový hydrolyzát, destilát alebo akýkoľvek produkt praženia, zahrievania či enzymolýzy, ktorý obsahuje príchuťové zložky, odvodené od korenín, ovocia alebo ovocnej šťavy, zeleniny alebo zeleninovej šťavy, jedlého droždia, bylín, kôry, pukov, koreňov, listov alebo podobného rastlinného materiálu, mäsa, morských plodov, hydiny, vajec, mliečnych výrobkov či produktov ich fermentácie, ktorých podstatná funkcia v potravine je skôr chuťová než výživová“.

A tak príchuť nemá žiadnu inú funkciu než oklamať mozog, že konzumuje niečo, čo je skutočné. Presne tak ako ich umelé náprotivky, aj všetky prírodné príchute sú vytvárané v laboratóriách za pomoci chemikálií.

Potravinárske spoločnosti preberajú definíciu a za pomoci právnych kľučiek dokážu naozaj vytvárať biosyntetické zložky identické so skutočnými, ony však skutočne identické nie sú.

V konečnom dôsledku sú to stále umelo vytvorené príchute, no kvôli formálnej definícii sú povolené ako „prírodná príchuť“. Nie je to ani tak záležitosťou právnej definície, ako skôr „skutočného“ či praktického rozdielu medzi týmito dvoma druhmi príchutí.

Medzi chemickými zloženiami prírodných a umelých príchutí je malý, no podstatný rozdiel. Obe sú vyrábané v laboratóriách školeným profesionálom, odborníkmi na príchute, ktorí v správnych pomeroch miešajú príslušné chemické látky.

Odborník na príchute používa na výrobu prírodných príchutí „prírodné“ biologicky identické chemické látky a na výrobu umelých príchutí „syntetické“ chemické látky.

Odborník vytvárajúci umelé príchute však musí vo svojich zloženiach používať tie isté chemikálie, aké by boli použité pri prírodnej príchuti. Inak nebude mať príchuť požadovanú chuť.

Rozdiel v príchutiach – prírodných verzus umelých – má pôvod v zdroji týchto identických chemických látok a dá sa prirovnať k aforizmu, že jablko predávané na benzínovej pumpe je umelé, a prírodné je to, ktoré sa predáva v stánku s ovocím.

Tento problém je pre priemerného spotrebiteľa trochu mätúci, sčasti kvôli iným zdanlivým paralelám vo svete. Napríklad modré farbivo môže človek vyrobiť z čučoriedkového extraktu alebo zo syntetických pigmentov.

Tieto farbivá sa veľmi líšia chemickým zložením, obe však dávajú modrú farbu. Podobne sa môžeme zamyslieť nad košeľami, z ktorých jedna je vyrobená z vlny a druhá z nylonu. Obe sú košele, no majú veľmi odlišné chemické zloženie.

Táto diverzita stavebných blokov u príchutí možná nie je – danú príchuť vyrába človek len s použitím konkrétnych chemických látok.

A tak, keď si spotrebiteľka kúpi jablkový nápoj obsahujúci umelú príchuť, požije tie isté základné chemické látky, ktoré by skonzumovala, keby si vybrala prírodne ochutený jablkový nápoj.

Pri výrobe príchute začína odborník vždy tým, že sa obráti na vedeckú literatúru, kde skúma, aké chemické látky používa na výrobu požadovanej chute príroda.

Potom vyberá zo zoznamu chuťových zložiek nachádzajúcich sa povedzme v skutočných jablkách, obvykle zjednodušiac zoznam prírody tak, aby vylúčil tie chemické látky, ktoré k chuti veľmi neprispievajú, alebo nie sú povolené z dôvodu toxicity.

Odborník na príchute si potom na výrobu príchute vyberá buď chemické látky, ktoré sú prírodné (izolované z prírody vyššie opísaným spôsobom), alebo syntetické (vyrobené ľuďmi).

Hľadanie „prírodných“ zdrojov chemických látok pre získanie danej chemikálie si od výrobcu často vyžaduje veľké úsilie. Napríklad prírodné kokosové príchute sú závislé na chemickej látke, zvanej laktón Massova, pochádzajúcej z kôry stromu Massova, rastúceho v Malajzii.

Zber tejto prírodnej chemickej látky strom zabíja, lebo zberači musia pre získanie laktónu odstrániť kôru a extrahovať ho.

Navyše ide o finančne nákladný proces. Táto čisto prírodná chemická látka je identická s verziou vyrobenou v laboratóriu organickým chemikom, je však oveľa drahšia než syntetická alternatíva.

Spotrebitelia platia za prírodné príchute veľa. V skutočnosti však nie sú kvalitou o nič lepšie ani bezpečnejšie než ich cenovo uspokojivé umelé náprotivky.

Oba druhy príchutí sú však spájané s neurotoxicitou, orgánovou, vývojovou, reprodukčnou toxicitou a rakovinou.

Ako nás chuťoví inžinieri robia závislými na potravinách

V skutočnosti je chuť fyziologický proces skladajúci sa z mnohých aspektov. V spolupráci s naším čuchom vyvoláva našich 100 000 chuťových pohárikov pocity sladkosti, horkosti, kyslosti, slanosti a umami (japonské slovo pre príjemne slanú chuť, ktorá sa však líši od obyčajnej slanosti).

Výzvou pre príchuťových chemikov je vytvoriť dokonalú zmes zložiek, ktoré zasahujú tie správne ciele a odvádzajú úžasnú prácu v klamaní verejnosti.

Ako svoju prácu zvládajú? Presne vedia, ako funguje ľudská myseľ a receptory tela. O mozgovom centre rozkoše je známe, že funguje prostredníctvom nervových buniek, ktoré signalizujú použitie neurochemikálie dopamínu.

Dopamínergické neuróny prejavujú „pozoruhodnú schopnosť“ odovzdávať signály rozkoše. Nanešťastie však evolučné procesy, ktoré spojili rozkoš s prospešnými správaniami, tiež náhodne posilnili tie zlé.

Závislosť na všetkých štyroch hlavných triedach zneužívaných drog – psychostimulantoch, opiátoch, etanole a nikotíne – je dávaná do súvisu so zvýšeným prenosom dopamínu v rovnakých častiach mozgu, ktoré sú spájané s normálnym spracovaním odmeny.

Podnety, ktoré predpovedajú tak normálnu odmenu, ako aj účinky kokaínu či alkoholu, spôsobujú zapaľovanie nervových buniek rovnako ako zážitky, ktoré vyvolávajú.

Keď chuťoví technici navrhujú svoje chemické zmesi, robia tak s hlbokým pochopením týchto biologických systémov a molekulárnych udalostí, ktoré tieto „odmenové spomienky“ vytvárajú, aby sa ľudia stali na potravinách závislí.

Dobrým príkladom je glutaman sodný (MSG). Ukrýva sa pod desiatkami názvov v tisíckach potravín, ako napríklad prírodné ochucovadlo či kvasnicový extrakt.

MSG nie je živina, vitamín, ani minerál a nemá žiadne zdravotné prínosy. Je to excitotoxín, čo je látka, zvyčajne aminokyselina, ktorá reaguje so špecializovanými receptormi v mozgu takým spôsobom, aby to viedlo k deštrukcii istých druhov mozgových buniek.

Excitotoxíny stimulujú odmeňovací systém mozgu, takže si myslíme, že to chutí lepšie (než naozaj) a následne toho konzumujeme viac.

Odborníci na chuť sa tiež snažia vytvárať jedlá, po ktorých konzumenti túžia. A v skutočnosti, vo vysielaní CBS zamestnanci spoločnosti Givaudan nepopreli, že sa práve o to snažia – vytvárať potravinové závislosti.

Pripustili, že je to „dobré slovo“ a že sa snažia vyvíjať niečo, k čomu sa budú [konzumenti] chcieť stále vracať.

Tajné triky brandže

A ich práca je váženým povolaním. Ich recepty považujú firmy za cenné intelektuálne vlastníctvo, z čoho vyplýva ich utajovaná povaha – nehovoriac o skutočnosti, že väčšina výrobcov potravín by bola radšej, keby sa nevedelo, že väčšina ich spracovaných potravín je bohato ochucovaná chemikáliami.

Chuťoví chemici používajú na tvorbu svojich receptov celý rad zložiek. Typické laboratórium používa 2000 chemických látok a 500 prírodných príchutí – a dosiahnutie tej správnej chuti si môže vyžiadať 70 až 80 pokusov.

Niektoré recepty si vyžadujú viac ako stovky rozličných experimentov.

Keď sa napríklad odborníci na výrobu príchutí budú snažiť napodobniť chuť čokolády, použijú látky, ktoré chutia a voňajú ako zemiakové lupienky, varené mäso, broskyne, surový hovädzí loj, varená kapusta, ľudský pot, hlina a ďalšie arómy, ani vzdialene nepripomínajúce čokoládu.

A v skutočnosti sa v niektorých prípadoch môžu získavať dosť zvláštne; niektoré jahodové a vanilkové príchute sú získavané zo žľazy nachádzajúcej sa na bobrom zadku.

Po výbere zložiek chemici použijú „chuťový profil“, ktorý im má pomôcť postaviť chuť, ktorú sa snažia napodobniť. Tento profil je obvykle tvorený za pomoci matematiky, čo chemikom umožňuje robiť tie najpresnejšie nastavenia – ktoré sa obvykle merajú v počte častíc v milióne (ppm).

Tieto nastavenia dokážu vytvárať superpríchute, kedy je povedzme jahodová 10 až 20-násobne koncentrovaná, a potom vo vybraných potravinových výrobkoch riedená v závislosti na tom, ako by na sebe vzájomne mohli reagovať rôzne chemické látky a na tom, či sa samotné zmesi budú používať na varenie.

Vlani sa postarala o titulky v novinách štúdia, ktorá vyvolala obavy o chronickom vystavovaní pracovníkov v priemysle potravinárskej dochucovacej prísade používanej na výrobu výraznej maslovej chute a aróme popcornu z mikrovlnky, margarínov, rýchleho občerstvenia, cukroviniek, pečiva, potravín pre domácich miláčikov a ďalších výrobkov.

O dochucovacej ingrediencii umelého masla diacetyl (DA) bolo totiž zistené, že preniká krvno-mozgovou bariérou a zintenzívňuje poškodzujúce účinky abnormálnej mozgovej bielkoviny spájanej s Alzheimerovou chorobou.

Ďalšou bežnou chemickou látkou, ktorá sa používa, je etylbutyrát. Ide o jednu z 30 zložiek, ktoré sa obvykle nachádzajú v pomarančovom džúse.

Táto chemikália, spolu s acetaldehydom, dodáva pomarančovému džúsu jeho šťavnatosť. K ďalším chemikáliám patria umelá kyselina maslová a prírodná kyselina maslová.

Na napodobenie chuti banánov sa obvykle používa izoamylacetát a na simuláciu jahôd metoxyfuraneol.

Jedným z veľkých podfukov priemyselného potravinárskeho kartelu je takzvaná „čerstvá“ pomarančová šťava predávaná v supermarketoch.

Existuje skvelé video od autorky Alissy Hamiltonovej, ktorá na túto tému napísala knihu s názvom ´Vyžmýkané: čo neviete o pomarančovej šťave´.

Zoznam chemických látok, ktoré sa používajú na dochutenie jedinej potraviny, môže byť dosť rozsiahly. Môže obsahovať až 300 jednotlivých zložiek, aby jedlu dodali chuť spájanú so zrelými jahodami a 400 prchavých látok, ktoré mu dodajú arómu paradajok.

Koncentrácia týchto zložiek je u každej potraviny iná a môže sa pohybovať v rozpätí 10 až 100 ppm – a dokonca len 1 častica v miliarde.

Komercionalizácia prírodných príchutí vzrástla len za posledné desaťročie o viac ako 67 %. Mnohí zdravotne uvedomelí spotrebitelia sa teraz umelým farbivám vyhýbajú, a tak priemysel zvyšuje úsilie nahrádzať umelé príchute „prírodnými“.

No v podstate je to len malý rozdiel. Nedajte sa oklamať.

Zdroj: getholistichealth.com, Spracoval: Badatel.net

Súvisiace články

• Popredný lekár odhalil 3 najtoxickejšie chemikálie, ktoré by ste mali kontrolovať na etiketách potravín
• Supermarkety v Británii začínajú predávať „jedlé hmyzie súpravy“, aby pomohli rodinám prekonať „globálnu potravinovú krízu“
• Firma vyrábajúca jedy pre Vietnamskú vojnu i holokaust dnes vyrába lieky a potraviny
• 20 potravinových prísad, ktorým sa za každú cenu vyhnite